V polke augusta som sa bol prejsť na najvyšší vrchol Nemecka – Zugspitze (2962m).Auto som zaparkoval pri Eibseeseilbahn (parkovné 3,5 EUR/deň). Výstup začal u jazera Eibsee v nadmorskej výške približne 1000m. Po trase 821 začiatkom zvážnicou v lese. Neskôr trasa prechádza buď v lese serpentínkami popri zjazdovke alebo priamo zjazdovkou do nadmorskej výšky 1500m. Tu sa už začína kamenistý chodník vedúci až ku chate Wr.Neustädter Hūtte (2209). Cesta mi trvala 2 h. Na chate robia fajnú kávičku, ku ktorej si dám 2 cigaretky a pokračujem na vrchol ľahkou ferratou. Na vrchole som za hodinku, posledných pár minút idem v slabom daždi. Dve hodiny čakám na stanici v reštaurácii, než prejde búrka a potom vychádzam na vrchol, ktorý je asi 3 minúty od terasy. Cestu nadol absolvujem tou istou trasou za 2 ¼ hodiny. Nakoniec ešte vegetím u jazera, ktoré by bolo hriechom v letnom období obísť.

[See image gallery at www.salora.sk]

Septembrové Tatry

Začiatok septembra trávim v Tatrách. S Tygrom absolvujeme výlet na Gerlachovský štít. Začali sme v T.Polianke, cez Sliezsky dom pokračovali Gypsyho „ferratou“ na Tatmajerove sedlo – Gerlach. Z vrcholu Gerlachu hrebeňom Martinovky cez Poľský hrebeň na Zbojnícku chatu za 4 hodiny. Túru sme zakončili v Starom Smokovci.

[See image gallery at www.salora.sk]

O pár dní nato sme absolvovali s Feťom a mojím psom Herom výstup na Vysokú cez Zlomiskovú dolinu. Z vrcholu sme šli cez Štrbinu za Kohútikom na Chatu pod Rysmi a ukončili to na Štrbskom Plese.

[See image gallery at www.salora.sk]

10.septembra sme vyliezli s Jurom Staškom cesty: Čerešňový pilier 5+ na Širokej veži; Ostrie JZ piliera 5 na Ostrom štíte; Ľavý pilier 3,4 na Streleckej veži

[See image gallery at www.salora.sk]

11.septembra s Jurom a Feťom – vyzeralo to tak na SV orientáciu Východnej Vysokej. Zaujala ma štítová stena. Vyliezť sa nám podarila cesta obtiažnosti okolo 6-. V prvých 3 dĺžkach sa jednalo o platňové lezenie tak okolo 3 stupňa, max. 4-. Pod štítovou stenou v ľavej časti sa nachádza trávnatá polica. Zaujímal nás výrazný komín v stene. Začína sa peknou špárou v spomínanej 6 mínuskovej obtiažnosti. Ďalšia dĺžka už zvoľňuje a lezie sa okolo 4+ max.5-obtiažnosti. Dĺžka končí vlezením do ľahkého 3kového žľabu, kde na jeho vrchole sa zaštanduje a ďalej pokračuje 2kovým terénom v topánkach. Na vrchol to odtiaľ trvá približne 15 minút. Cesta má 5 dĺžok + asi ešte 100 výškových metrov na vrchol. Dĺžka výstupu 3 1/4h na vrchol (v trojke).

[See image gallery at www.salora.sk]

16.9. sme vyliezli s Mirom a Feťom cestu Direttissima 6+ na Pavúkovej veži v Malom Kežmaráku. Cesta nám zabrala namiesto písaných 5 hodín 8,5 hodiny v trojke. Zostúpili sme Nemeckým rebríkom.

[See image gallery at www.salora.sk]

Ďalší deň nás čakal Zinalrothorn (4221), pekný kopec, ktorého vrchol je zakončený „skalnou pyramídou“. Pôvodný plán cez Trifthorn a po hrebeni na Zinalrothorn meníme za normálku. Na chatu sa nám podarilo dôjsť v relatívne dobrom čase, tak sme náš výlet po Švajčiarsku ukončili poobede v Zermatte. Obidva kopce predstavovali VHTčko v III+kovom teréne. Počasie nám vyšlo nadmieru, takže nebolo čo riešiť. Pôvodne sme mali plán prejst z Zinalrothornu na Weisshorn (4506), ale od tohto plánu sme nakoniec ustúpili, malo sa jednať o dvojdňové lezenie po trebeni v IVkovom až Vkovom teréne.

Prespíme v Rande a na ďalší deň valíme smer Rakúsko, Dienten am Hochkönig. Je tu fajné parkovisko aj s vodou, free. Ráno sme prešli pod ferattu Königsjodler, čo nám zabralo asi 1 1/4h. Na vrchole Hochkönigu sme asi po 3 1/2h. Následne nás čakal krutý zostup cez suť. Prespíme a ráno sa stavíme ešte opláchnuť sa na Mondsee.

Krátka galéria :

[See image gallery at www.salora.sk]

24.-25.júna sme sa vybrali s Ferom a Jurom do Furkotskej doliny.  Výstupom cez Chatu p.Soliskom a občerstvením sa, pokračujeme do doliny. Cieľ výstupu – Kozia stena, cesta Pravda-Rybanský, V. Pekná cesta so zaujímavým ľahkým kútikom za 4+. Predposledná dĺžka bola vylezená asi 2metrovou horizontálnou špárou, obtiažnosti asi tak za 6-. Na vrchol sme doliezli v hodine dvanástej, kedy sa začala Podtatranskou kotlinou smerom z východu tiahnuť búrka. Tá nás našťastie iba lízla. Po zlanení cez Ostrý zárez a zafúľaní sa v ňom zostupujeme ku schovaným veciam, kde sa občerstvíme pivečkom a zídeme do nášho BC na Štrbskom. V nedeľu to vydalo iba na chatu…

ZLOMISKÁ

V noci v piatok prvého dorazíme s Jurom na Chatu na Popradskom p. Ráno vyrážame do Zlomísk. Po dvoch hodinách sme pod Dračou hlavou v Dračej dolinke. Plánom bola nejaká cesta v ľavej časti Malej Dračej hlavy. Po úvodnom naliezani a motaní sa v mokrých a trávou prerastených platniach zliezam dole a volím radšej alternatívu hore, ľahkým a suchým….Spodok lezieme položenou stienkou naľavo od výrazného žľabu. Napájame sa do neho, ďalej pokračuje cestou R. Donáth, S. Motyka, Š. Zamkovský, 12. 8. 1933 Info AP-V/č.44. Ľahký trávnatý terén nás dovedie až do Štrbiny Dračej hlavy. Krátko po hrebeni a sme na vrchole Dračej hlavy, odkiaľ zlaníme do Dračej dolinky takmer do Dračieho sedla.

Počasie vyzerá nie najlepšie, tak aby sme si aspoň trošku zaliezli, zídeme pod Ošarpance. Po hodinovom čakaní a váhaní zvolíme Puškáša. Cestu doliezame Teoretickou mechanikou. Ráno sa zobudíme do upšaného počasia. Cestou domov sa stavíme vymočiť v L.Jáne.

KEŽMARSKÝ ŠTÍT

V strede júna som sa vydal pod Kežmarák, kde som mal na pláne vyliezť Birkenmajerovu cestu. Večer cestou na Skalnaté pleso ma však chytí zlievak a do rána stena nevyschne….Po úvodnom nalezení a motaní sa kade-tade, ukráčaní a traverzovaní sa dostávam pod puklinu smerujúcu doprava. Naliezam, ale nakoniec zvážim radšej ústup. Lezenie po totálne mokrej skale stojí za to. Motanie mi zaberie vyše trištvrte hodiny, tak zliezam až do žľabu kadiaľ vedie Grószova cesta. Pokračujem žlabom až do Kežmarskej štrbiny. Trvá to asi hodinku. Kúsok a som na vrchole Kežmaráku, niečo po 7:30. Zbieham cez Huncovský štít do Skalnatej doliny a vraciam sa pod Lomnický štít. V pláne bola Slámova cesta, pilierom. Avšak pre zlé podmienky a zlú orientáciu v stene opäť zliezam a idem ku Mirovi na návštevu…….

Deň prvý – Dobrodošli
Počasie: Zamračené, teplota pod 10 stupňov, občasný vietor

Na Krku nie sme prvý krát, ale Belove stene sme ešte neskúsili, tak reku poďme sa rozliezť tam. Sektory sú roztrúsené po náhornej planine, každý má tak do desať ciest. Zložíme sa v “Áčku”, je tu pekná rovinka na istenie a fajn skala. Cesty lezieme za radom, sú si dosť podobné dĺžkou aj obtiažnosťou, najkrajšia je asi “You stupid woman” za 6a.

Matica lezie Michelle from rezistons (6b)

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň druhý – Kako ste?
Počasie: Zamračené, teplota 8 stupňov, prehánky

Nasledujúci deň vsádzame na istotu a zamierime do top oblasti na ostrove – Portafortuny. Resty z minula nám zostali v podstate iba v hlavnom sektore “C” a tak niet o čom premýšlať. Po rýchlom rozleze skúšame nádhernú líniu “Pustolovec Rajd” (6c). Asi 8 expresiek ľahkého lezenia je zakončených bouldríkom a jedovatým dolezom k zlaňáku. Lezie sa aj miestna klasika, vytrvalostné monštrum po madlách “Joke about summer” (6c), na prelez ale podmienky nie sú. Sektor má solidnú návštevnosť vzhľadom na počasie, k zapytlenému Firewallkerovi sa kvôli iným dvojkám ani nedostávame. V núdzi čas vypĺňame platňovou peckou “Fak 4 Life” vylezenou dávnejšie, z mizérie nás napokon oslobodzuje dážď.

Mišo uteká pred bandaskami v Joke about summer (6c)

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň tretí – Je li sve u redu?
Počasie: Slnečné, teplota 20 stupňov

Najlepší deň na Krku a my dodnes nechápeme, prečo sme sa rozhodli pre turistiku. Zámer zakončiť túlačku kamennými dolinami a roklinami v oblasti Bunculuka nám prekazili Rakúske topinky, navešané okolo skaly. Cesty inak krásou neohúrili a lezenie by asi aj tak za veľa nestálo. Pekné počasie sme aspoň využili na oddych na pláži, ktorý nám spríjemňovali nudistky v dôchodkovom veku. K večeru sa dievčence pripravili na pondelkovú šibačku maľovaním kraslíc, ale trošku zbytočne. Na ostrove je totiž problém nájsť akýkoľvek prútik, ktorý by nebol zdobený minimálne päť-centimetrovými tŕňmi a korbáč v potravinách nepredávali.

Turistika na ostrove Krk

Deň štvrtý – Škampi na žaru i prženi krompir
Počasie: Mrholenie, teplota 5 stupňov

Na parkovisku pod Portafortunou si pod zlovestnými mračnami búchame hlavy, prečo sme neliezli včera a presúvame sa do druhej kapitoly nášho výjazdu zvanej Istria. Ubytovaní sme tak ako pred dvoma rokmi opäť v Roči, tentokrát v apartmáne Dolores. Na ubytko prichádzame skoro, teta na nás nie je pripravená, asi ju vnukovia šibali celé dopoludnie a tak nemala kedy upratať. Čas chceme zabiť v reštike, ale keďže je Veľkonočný pondelok máme trochu problém nájsť nejakú v prevádzke. Po viacerých sklamaniach v Hume, Kotloch a Roči, nachádzame nakoniec vykúpenie v Buzete. Nepamätám si meno reštaurácie, každopádne ju odporúčam, personál bol veľmi príjemní a jedlá chutné, kukuričná polievka na štýl našej fazuľovice rozhodne potešila.

Najmenšie mesto na svete – Hum

Deň piaty – Malo može
Počasie: Premenlivá oblačnosť, vlhko, teplota nad 10 stupňov

Nečakane sme už 2 dni bez lezenia a tak v Kompanji z auta doslova vyskakujeme a bežíme v ústrety vápencovej hradbe. Pod skalami je síce blatko a nástupy ciest sú decentne zatečené, lezieme však o dušu. Po povinnom rozleze v ľahších cestách v sektore Katz, Ajči potvrdzuje svoj titul platňovej princeznej a flashuje technické “Tricky Fingers” (6b+). My ostatní sme si zase z chuti zaliezli v krásnej cez 30 metrov dlhej “Charles” (6b), jednej z najkrajších ciest oblasti. Ku koncu dňa nám svieti slniečko a do oka nám padla nenápadná kratšia cesta “Surla” za 6b. Prvá polovica kolmá technická, druhá silovejšia po lištách do kopca. Ajči dáva slušný OS pokus, ale končí 1 expresku pod zlaňákom, ja v tom istom mieste pri flashi. Na pokus sa cíti aj Mišo a ten nám nakoniec ukáže ako sa pučia lišty v previšteku.

Ajči bojuje v OS pokuse cesty Surla (6b) sektor Katz

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň šiesty – Kako i gdje parkirati?
Počasie: Oblačno, 15 stupňov, vďaka vetru pocitovo o kus menej

Stále je relatívne chladno a tak nás v sprievodcovi upútal sektor v Buzetskom kaňone s príznačným názvom Zimski. Feratka naznačená v sprievodcovi v praxi znamená lano spustené exponovaným žliabkom, zakončeným 5 metrovou hladkou platňou s dvoma kramlami. Pre pohodlie volíme zlanenie a ocitáme sa v kaňone nad riečkou Pivka. Nádherné miesto v lone prírody, akurát nám nepríde príliš vhodné do zimy, v pravej časti fúka vietor a z kaňonu prúdi chladný vzduch. Skala je krásna, dĺžka do 20 metrov, krápniky, soplíky, previšteky, v ľavej časti trochu platňového lezenia, ktoré ale neokoštujeme pre zlé poveternostné podmienky a nepríjemné istenie v prudkom svahu. Keďže tu okrem Palinka je pre nás len jedna lezitelná cesta po jeho prelezoch Ape Maja (6c) a Teške boje (7a+) odchádzame ešte pozrieť oblasť Kamena vrata, nachádzajúcu sa kúsok za Buzetom. Nebyť blízkosti cesty, z ktorej dolieha pod skaly hluk áut, jednalo by sa o romantickú oblasť s peknými výhľadmi. Sú tu najmä platňové cesty, obtiažnosti do 6b a v jaskynke ťažké projekty nad 7b. Každý sme sa doliezli v tom čo nám najviac vyhovovalo, ja som skúšal Brus Pajser (6b) v previšteku po soploch s preklopením do platničky. Celkom prísne, na prelez už neostal čas.

Barbara z(a)vára s úsmevom v oblasti Kamena vrata

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň siedmy – Što ima novog?
Počasie: Polooblačno, 18 stupňov

Konečne podmienka, ideme opäť pozrieť Kompanj, tenotkrát sektor Krankenhaus. Na Palkove odporúčanie idem rovno na rozlez skúsiť “the proudest line” sektoru, rovnomennú Krankenhause za 6c+, 30 metrovú lištovačku do mierneho previsu. Podľa Pinka vraj “vyrovnané lezenie bez výraznejšieho bouldríka, možno v polovici je taký ťažší krok za lištu”. Tento trochu ťažší krok mi dáva celkom jasnú stopku, v ľavačke nie je príťah, po pár márnych pokusoch potiahnem za expresku a už doleziem až do zlaňáka. Ale musím mu dať za pravdu, cesta je skutočný skvost. Ajči radšej kolmičky-platničky, Miči (6c+) je podľa jej gusta, ale trošku nad momentálne možnosti. Ja si spravím aspoň chuť v susednej If (6b), spolu so mnou aj Matica a Mišo a kým si Palinko ide vyliezť svoju najťažšiu cestu výjazdu Katz (7c), ideme s Uchami pozrieť Ghey team sektor. Hneď ako sme zočili kolmú sivú platňu, Ajči ožila a v krásnom OS štýle prebaletila Poskok (6b). Snažil som sa ju napodobniť, moc mi to ale nešlo, boulder strieda boulder, lišta betón, namádžovať nie je kedy, postavíš nič, prichytíš mrdku, pot ti z čela kvape na stehná, noha vysoko na trenie, čakáš kedy strelí, pravačka na zápor – škoda reči, proste vysoká škola lezenia.

Pinko drtí Asylantin (7a) v Krankenhause

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň ôsmy – Vidimo se
Počasie: Slnečno, teplota 25 stupňov

Ako to už býva, posledný deň výjazdu máme najkrajšie počasie, je nám ľúto to nevyužiť a cestou domov sa zastavujeme v kaňone Vela Draga. Ten je lemovaný masívnymi vápencovými stenami, z ktorých sa týčia dlhé skalné vežičky. Na to koľko je tu kameňa, je sprievodca celkom skúpi na cesty. Z rána, na rozbehnutie peristaltiky, si doprajeme vychádzku s pracovným názvom hľadanie sektoru Gorgona. Po hodinke a pol meníme zámer a lezieme na prvej skale, ktorá sa nám dostane pod ruky. S prelezmi sa nám všetko vyjasňuje a aj Gorgonu nakoniec nachádzame. Dominujú ľahšie cesty, klasa je poctivá “old school” a nemusí sa ani liezť príliš vysoké číslo, aby sa človek potrápil. Trošku ešte polezieme, pofotíme, čo to pojeme a pomaličky uzatváreme jarnú rozliezačku na chorvátskej pôde. Som rád, že práve na takom peknom mieste.

Krásna Vela Draga

[See image gallery at www.salora.sk]

Komplet Galéria.

Ajči :

Maťči :

Keď som pozerala na fotkách skalu na ostrove, bola som dosť skeptická – celé dáke hnedé, členité, krátke… no obľúbené vápnové platne to rozhodne nepripomínalo. Po príchode do kaňonu v Aricu, najväčšej oblasti na Tenerife, som ale bola veľmi milo prekvapená. Už prostredie kaňonu bolo také čarovné, že len samotný pobyt vám spravil náladu. Arico je ako väčšina lezeckých oblastí lokalizované na juhu ostrova a s počtom okolo 400 ciest, patrí na ostrove k najpopulárnejším. Juh ostrova sám o sebe krásou neoplýva, je dosť vyprahnutý, keďže tam prší len 13 dní v roku (netreba sa ale nechať znechutiť lebo pár kilometrov na sever nájdete úchvatnú zelenú prírodu). Suchotu juhu sme ale po lezeckej stránke nesmierne ocenili, za celých 14 dní tam nepadla ani kvapka.

Noches de Coral (6a+) v Aricu

Ale späť k Aricu. Kaňon má 2 časti, spodnú Arico Abajo s bouldrovými cestami väčšinou od 7a viac a potom hornú časť Arico Arriba, kde je gro ciest medzi 6a a 7a. Liezť je možné po oboch stranách kaňonu, takže podľa teploty si môžte vybrať slniečko alebo tieň. V strede kaňonu sú bouldre. Poznávacím znakom Aricia je špeci pusinkový chyt so strednou priečkou. Tieto štruktúry sú tam vo všetkých veľkostiach: veľké, kde môžete strednú priečku chytiť na madlo, ale aj úplne maličké dvojprstové dierky. Z kvality skaly som bola príjemne prekvapená, bola pomerne kompaktná a vzhľadom na vysoké počty návštevníkov nebola takmer vôbec vyšmýkaná. Pravda, cesty sú skôr kratšie do 20 metrov a prevažne bouldrového charakteru, čo nie je úplne moja šálka kávy, ale našlo sa aj zopár pekných vytrvalostných línií a platničiek. Z prelezených ciest stoja za zmienku najmä krásna technická Control Mental (6b+), ktorá mala skoro všetko, bouldrový úvod do kopca, pretláčačku za lištu aj pekný technický dolez po malých lištách, Wirito Santo (6c) zase bola pekná vytrvalostná cesta do kopca po lištách a keďže ja sa s prevismi moc nekamoším, šla až po nacvičení programu druhým ostrým. Veľmi sa mi páčila aj krásna Alucina con mi Vecina (6c), celá leziteľná až na záverečný boulder do zlaňáku, ktorý bol mimo moje možnosti. Maťo sa vyžíval v bouldrových 6b pluskách o troch isteniach, kde len pohľad na neho visiaceho v jednoprstovkách v previse ma bolel.

Scenéria v Canadas

Z ďalších oblastí na ostrove sme nakukli do ospevovaného Caprichia (Canadas), El Ria a Vistamaru. Na rozdiel od Arica, kde je klasa asi ako u nás, ostatné oblasti sa nám zdali trochu viac old school. Keď k tomu pridáte cca 4 metrové odlezy v Canadase, tak sme sa tam tešili aj zo 6áčok. Ale lezenie na tejto zvláštnej skale po rôznych útvaroch bolo rozhodne zaujímavé a pre silnejších a odvážnejších lezcov iste atraktívne. Vistamar je malá oblasť na severozápade ostrova s asi 30 cestami od 6a hore. Stojí za jednu návštevu, havne kvôli super atmosfére romantického lezenia nad oceánom s krásnymi výhľadmi na pobrežie a surfistickú pláž. My sme zvolili poobednú návštevu, čo na lezenie nebolo ideálne, lebo vskutku bolo na skale vypečene. Ale podvečerná atmoška s výhľadmi na slnkom zaliate západné pobrežie stála za to. Skala bola opäť iná, taká mixovaná, trochu sa podobala vápnu. Jeden deň sme zabrúsili do oblasti El Rio, ktorá sa nachádza kúsok od Arica. Nad vyschnutou priehradou sa nachádza pás skaly formujúci veľmi zaujímavé útvary a odštepy. Na rozdiel od Arica žiadne dvojdierky ale lišty (hurá!). Cesty boli dlhšie, aj do 30 metrov a veľmi pekné. Nádherné dlhé 6a bola La Rumbosa v centrálnej časti sektoru, rovnako tak bouldrová Al pil pil (6b) alebo Un loco de casa (6b), technická cesta, kde sa chlieb lámal pod zlaňákom v platničke s nohami na trenie a prichytaním oblej hrany.

Magická cesta z Vistamaru

Ako spomínam vyššie, na ostrove je aj kopa iných možností, ako tráviť čas. Môžete napríklad navštíviť niektorú z mnohých surferských pláží, kde sú požičovne surfov a môžnosť si tento šport aj vyskúšať alebo sa len kochať tými, čo to vedia. Výlety na sever ostrova vás očaria krásnymi scenériami. Môžete ísť kuknúť dedinku Masca v peknom aj keď turistami trochu poznačenom prostredí. Alebo sa ísť okúpať na Playa de las Teresitas, na ktorú doviezli zlatý piesok až z ďalekej Sahary. Turistické duše určite osloví výstup na vrchol sopky El Teide, ktorý by bol námetom na samostatnú kapitolu. My sme ho dali rozložený na 2 dni s prespatím v Refugiu Altavista, čo je jediná legálna možnosť výstupu ak nemáte povolenie, ktoré sa síce vydáva zadarmo cez internet, ale býva na týždne dopredu obsadené. K nocľahu len toľko, že nie je vhodné spať prvú noc pri mori a druhú v 3200 metroch, lebo to veľmi pravdepodobne pocítite. Výšková choroba je stav veľmi podobný nepríjemnej opici, takže ja som noc prebdela s migrénou a Maťo venoval sopke pri rannom výstupe obsah svojho žalúdka (3 krát).

Bouldering cestou z El Teide

Tenerife ako zimnú lezeckú destináciu môžem jednoznačne odporučiť. Určite nezmoknete, dobre si zašportujete a sexi sa opálite. Praktické info: letenka nás stala 330 e osoba. Asi sa dá aj lacnejšie cez Madrid alebo Barcelonu, my sme šetrili čas, takže priamy let Schwechat-Tenerife v trvaní 5 hodín bol tutovka. Ubytko sme riešili cez booking. Nakoľko sme už staršie osoby s boľavými krížami investovali sme do príjemného apartmánu s pohodlnou posteľou, terasou a vlastným psom. Ostrov je cenovo prispôsobený nemeckým a britským turistom tak tých 20e osoba /noc treba rátať. Ostatný život, potraviny etc. tam funguje ako v pevninskom Španielsku. Sprievodca v čase našej návštevy bol vypredaný, ale za 5 Eur nám ho požičali v climbing šope v dedinke Arico, kde sa dá mimochodom za priaznivú cenu požičať aj bouldermatka. Ak by ste chceli vedieť ako to tam vyzerá čeknite galériu a tu je zoznam prelezených ciest :

Ajči:

Maťči :

Slovensko

Priedhorie

S kľudom ho môžem prehlásiť za našu domácu oblasť, tento rok sme tam zavítali dovedna 5 krát. 3 návštevy sme stihli na jar a dve sme pridali v závere lezeckej sezóny v novembri. Prvá jarná návšteva po dvoch rokoch bola v znamení restov. Ajči si splnila cieľ hneď v úvode a preliezla krásne Žiletkové blues (6+), následne sa nám obom podarilo Buoux (7-), dobré chyty do previsu a ja som ešte na záver pridal napravo od Buoux peknú technickú 7- bez mena, kde sa chlieb láme pri tretej expreske v technickom brušku s lištami. Zapáčilo sa nám a o dva týždne neskôr sme zamierili na rovnaké miesto. Zaujala nás cesta, opäť v sektore Zlatá za Klondajkom, Super-anti-kontra-extra-multi-unikátní za 7+. Zo začiatku som bol celkom skeptický a mal som pociť, že bouldrík pri druhom ani nevymyslíme, ale hneď ako som sa vzdal predstavy, že z jednoprstovky skočím až do madla a začal som brať oblý spoďo-bočák, začal prelez naberať reálne kontúry a nakoniec som to prvým ostrým aj poslal. Ajči, ktorá v tom vyzerala lepšie ako ja, nezvládla prelezovú nervozitu a vo svojom najlepšom pokuse sa zbytočne opustila. O týždeň sme preto cestovali rovnakým smerom. Tentokrát nás ale počasie nepodržalo a po druhej ceste dňa, Bosk lásky (7-/7), ktorú Ajči preliezla za mierneho mrholenia sme to zabalili a projekt odložili na neurčito. Späť sme sa dostali až začiatkom novembra, za chladného, ale slnečného počasia sme si prišli trochu zaliezť na pohodu. Po nejakých klasikách som skúsil na záver aj jednu pre mňa novú cestu Pupík (7-) na začiatku Zlatej. Boulder pri treťom borháku som ale na OS nerozlúskol, tak tam zostal visieť pytel. Veľa skál, kde sa dá v novembri realizovať, na Slovensku nemáme a tak sme o 2 týždne zavítali na Priedhorie ešte raz, tento krát aj so supportom. Užili sme si perfektný lezecký deň, aj keď bolo celkom chladno, najmä keď už tak zubaté slniečko, zahalili mraky. Náš cieľ s Ajči bol jasný, po rozleze sme hneď nabehli do Super-anti… Ajči si osviežila kroky na topinku a ďalším ostrým odpísala rest. Ten kameň čo jej spadol zo srdca bolo počuť až na Strážove, naozaj pekný záver sezóny na Slovenských skalách.

Buoux (Priedhorie)

Porúbka

Porúbku sme tento rok stihli len jeden krát, Lietačky v tropických horúčavách boli v znamení ľahšieho popoliezania a starých restov. Konečne som preliezol Frankovku a Kalenie ocele poctivo odspodu bez predcvaknutého prvého a zvesil som aj pytel z krátkeho, ale silového kvaku Malý strom (6+). Ten by si určite zaslúžil vyššie číslo, prvý borhák som cvakol asi až na piaty pokus, ešteže sa tam relatívne dobre padá. Odhodlal som sa aj na dlho odkladaný OS pokus do Leteckej (6+). Napriek nízkemu číslu, je to klasika a mal som znej celkom rešpekt, tak som rád, že pustila.

Súľov

Súľov bol tento rok hlavne o jednej ceste. Dávnejšie sme si tam rozrobili Pam (7) a tento rok sme si zaumienili, že by sme ho mali doraziť. Prvý krát sme sa doňho nanominovali v strede leta, keď bolo asi 40 stupňov. Aj keď bola väčšina cesty v tieni, na prelez to nestačilo a bouldrík pri štvrtom istení nepúšťal. Vrátili sme sa teda v strede septembra, v piatok po práci cestou z Bratislavy. Narýchlo sme nacvakali expresky, osviežili si kroky a keďže sa už začínalo stmievať, bez zbytočného zdržovania aj konečne preliezli. Nečakane a trochu neplánovane sme sa v Súľove ocitli ešte raz začiatkom novembra, cestou z Tatier. Nemali sme so sebou ani poriadne lano, ja ani lezečky, tak sme sa rozhodli zvesiť historické pytle v ľahších cestách. Na Trojzubci na Ajči čakala nádherná a trochu prísna Westside story (6-), na mňa zase na Harfe Necron (6), o ktorého som sa prvý krát pokúšal snáď ešte v dvetisícdeviatom. Na rozlúčku som pridal OS susednej Kopi zlosti (6), ktorá celkom potrápila, hlavne na začiatku v drolivej skale.

Cestou zo Súľovských skál

Belá

V júli sme si dali tradičný lezecký zraz, tentokrát sme chceli skúsiť čerstvo preistenú Belú. Počasie bolo proti a pri letných horúčavách a teplotách atakujúcich 40 stupňov sme to neznásilňovali a dali len jedno dopoludnie na spodnej Zlatej platni. Z ťažších ciest som preliezol Hasičský rebrík, ktorý je síce písaný za 4, ale asi tam niečo odpadlo a teraz to môže byť tak okolo 6+/7-, Emeritný miništrant (6), podľa mňa niekde okolo 7- a Dlhovú brzdu (6+) – tá bola paradoxne zo spomínaných ciest najľahšia.

Tranquila, tranquila (Belá)

Blázon

Z Považia sa môžeme presunúť na Záhorie. Keď prišlo leto a s ním aj tridsiatky na teplomer, tak bol Blázon jasnou voľbou. Prvý krát sme boli pozrieť aj iné sektory ako Venušu a musím povedať, že sme zostali príjemne prekvapení. Miestami naozaj krásna skala a kopec odistených ciest. Najviac nás oslovila Javorová veža, kde sme sa nakoniec aj rozložili, konkrétne pod cestou Bod zlomu (7+). Pekná, veľmi jedlá, skôr sedmička, s technickými krokmi na začiaktu a silovým dolezom ku koncu. August lezeniu takisto naklonený nebol, začiatkom mesiaca prišli ďaľšie vlny horúčav a teploty okolo 40 stupňov. Opäť sme zamierili na Blázna, pre zmenu so zámerom odpísať starý rest, Venušina platňa (7). Ako názov napovedá, jedná sa o pekný platňový problém s previštekom na záver. Pridali sme aj kratšie cesty v nižších sektoroch Pulifárova špára (7-) a Lunárium (7-). Mimochodom pre Záhorie vyšiel novučičký lezecký sprievodca, takže orientácia na skalách v nadchádzajúcej sezóne bude bezproblémová.

Kršlenica

To najlepšie na koniec. Na Kršlenici sme síce pečení-varení, ale aj napriek množstvu návštev nám tu stále zostali nejaké cesty. V máji nás čakali spoločenské povinnosti na Záhorí, popri ktorých sa zviezla aj rýchla návšteva Kršlenice. Cieľ bol jasný, Ajčin prelez “Všetko čo mám rád” (7+), do ktorej nakukla už pred rokom. Po rozleze v Sokolíkovi skrokovala cestu na hornom a hneď prvým ostrým poslala. Keďže bol celkom úpek pridali sme už len zopár klasík a pobrali sa preč. Vrátili sme sa v septembri, hneď po príchode z Omišu. Celý žhavý som nabehol rovno do Sveťa (7+) a bez diskusie poslal do denníčka. Až na lego záver, naozaj krásna cesta. Keďže išla karta, nazreli sme aj do ďalších pytlov, ja Bielu princeznú (7), Ajči zase Pytačky (7-). Cestou späť sme sa na skok zastavili v novom sektore Pes Filipes. Nadšený som zrovna nebol, skala je celkom členitá, ale úplna katastrofa to nie je. Preliezol som dve cesty, Maxinečka (7-) a Monte (6+). V druhej menovanej hodila Ajči slušného tigra, keď sa jej nečakane šmykla noha, tak sme to tam už radšej nehrotili. Október je prelezový mesiac a Ajči to potvrdila na 100%. Na druhý pokus sa jej podarilo preliezť Kontemplatívnu (7) a po skrokovaní, za šera, aj miestnu legendu Rolanda (8). Ja som zostal v úlohe štatistu a prenášam si ho do budúceho semestra.

Všetko čo mám rád (Kršlenica)

Zahraničie

Katalánsko

Tohtoročnú sezónu sme s Palicami otvorili v Katalánsku, dominovali oblasti Siurana a Margalef. Viac je popísané v samostatnom článku, za seba môžem povedať, že po dlhšej lezeckej pauze Siurana na rozlez nebol moc dobrý nápad. Margalef super čo sa týka množstva ciest, ale strašná nuda po čase.

Azukiki (Siurana)

Thalhofer grat

8 máj padol na piatok, ale počasie na predĺžený víkend nespolupracovalo a tak sa nič väčšie neorganizovalo. Zaimprovizovali sme a v piatok sme šli premiérovo pozrieť Thalhofer grat. Po krátkej exkurzii sme zakotvili v sektore Obere Thalhoferwand, kde sa nám najviac páčilo. S Ajči sme dali rýchly rozlez v cestách Morgenstern (6-) a Jupiter (6-) a pridali aj veľmi peknú Kain (6). Skúsili sme aj susednú Abendstern (7+), kľúčový bouldrík za oblinu však nepustil. Trochu sme sa pomotali v Zentrale Thalhoferwand, ale tam to na ťažšie prelezy tiež nevyzeralo a tak sme na záver dňa dali spodnú stenu a preliezli Don Roberto (6+), Don Carlos (7-) a Coming home (7-) všetko veľmi pekné cesty.

Hohewand

O dva dni po Thalhoferi sa vraciame do Rakúska, keďže si myslíme, že nastal čas zvesiť pytel v HoheWande. Betty & Paul (6) podľa očakávaní neprotestovali a my sme si tak konečne mohli odškrtnúť náš starý restík. Inak cesta kvalitou nevyniká a odporučiť ju zrovna nemôžeme.

Betty & Paul (Hohewand)

Hollentall

Na alpinizmus z Hohewandu sme chceli nadviazať aj o týždeň neskôr, lež na hraniciach nás prekvapila čierňava, ktorá nás sprevádzala až do Hollentalu a tak namiesto Stadlwandu sme dali prednosť skalkárčeniu na Frisbeeplatte. Za celkom chladného počasia, sme si dali zopár prvých dĺžok v miestnych skvostoch, topka bola jednoznačne cesta “Eine Hab ich noch” (7-).

Kotečnik

Koncom júla sme sa stavili v Kotečniku, trošku nám pršalo a dosť ciest zatieklo, čím sa výber rapidne zúžil a museli sme si zopakovať niektoré cesty prelezené už z minula, našťastie väčšina z nich za to stojí.

Zajeda (Kotečnik)

Peilstein

V strede augusta sme sa snažili schovať pred teplom v severných stenách Peilsteinu. Mega teplo striedali prehánky, ale aj tak som stihol zmazať starý rest na veži Cimone a k tomu pridať nádherný Faktor 2 (7-) z 81 roku. Dlhá technická cesta s dvoma bouldríkmi, jedným na začiatku a jedným v strede rozhodne nebola zadarmo. Rýchlu zastávku na Peilsteine sme dali aj koncom augusta, keď sme sa vybrali do Álp v okolí Salzburgu. Stihli sme zopár kratších klasík v sektore Zinnenkessel a vytrvalostnú Lochstreifen (6+).

Gössler Wand

Naopak na konci nášho výjazdu do Álp sme zakotvili pri jazere Grundlsee, kde nám kúsok za stanom rástli vysoké vápencové steny Gössler Wand. Na pohodku sme si zaliezli zopár ľahších ciest v miestnej Klettergarten.

Omiš

Začiatkom spetembra sme v dobrej zostave vyrazili do domáceho Omišu a liezlo sa teda o dušu. Popreliezali sme staršie resty, Ajči sa blysla prelezom Odstupov (6c+) hneď v úvode, mne naopak na záver sa podaril prelez Trnoružce (7a). Nutno podotknúť, že cesta bola asi trochu ľahšia a krásou tiež neovplývala.

Mama Mira (Omiš)

Tenerife

Sezónu sme defintívne uzavreli na Kanároch. Krásny ostrov, stabilné počasie, teplé more a lezenie – čo viac si môže človek priať. Najviac sme pôsobili v Aricu, kde prevládali kratšie bouldrové cesty a nebola to teda prechádzka ružovým sadom, ale zopár 6b-čiek sa nám podarilo ukoristiť. Ajči sa podaril veľmi pekný kúsok v oblasti El Rio, kde onsajtla hustý platňový problém Un Loco de Caza (6b).

Follada a Medias (Caňadas)

Ranná cesta na Popradské pleso

SHMÚ svoje ambiciózne sľuby dodržalo a tak v piatok ráno s Ajči vyrážame plne naložení, cez Popradské a Zlomiskovú dolinu, pod Ošarpance. Keďže sa zotmieva už okolo štvrtej, je to celkom logická voľba. Na viac lezenia by aj tak pri tradičných trojhodinových tatranských prístupoch nebol čas. Plán je celkom jasný, prísť pod stenu okolo jedenástej, nech sa za ten čas skala trošku zohreje, vyliezť po rampu a zlaniť komínom späť na pevú zem. Ako začiatočníci volíme najľahší smer v stene – Plškovu cestu za 6 mínus. Cesta je zo 49. roku, jej autormi sú František Plšek a Václav Zachoval, odchovanci moravského lezenia, mimochodom prvovýstupci legendárnej Hokejky (viac v super článku v Montane …).

Nástup

Na laná sa naväzujeme okolo obeda, keby nefúkal vietor, tak sa dá snáď liezť len v krátkom tričku. Svoj ruksak výnimočne nechávam na nástupe, nech ma zbytočne neobťažuje, Ajči berie jeden menší s vodou, zlaníme v lezečkách. Prvá dĺžka je zahrievacia a sprievodca tvrdí, že nič vážne by sa tam nemalo udiať. Môj zámer, raziť to cestou najmenšieho odporu, mi celkom nevychádza a z obavy, že nebude kde istiť, si to namierim ku kútu, ktorý z diaľky pôsobí neškodne. Na zaistenie je naozaj vhodný, vďačne pohltí niekoľko friendov, ktorými ho nakŕmim, ale na oplátku aj lezenie celkom priťaží a takéto 4ky pamätám snáď len z Mallorky. Napriek drobným problémom som natiahol celých 60 metrov a keď došlo lano, improvizovane som zaštandoval na trávnatej polici v pochybnom odštepe. Onedlho doliezla aj Ajči, trochu sme sa rozkukali a zorientovali a keď už bol smer jasný, nebojácne som vyrazil traverzom už do našej ozajstnej druhej dĺžky. Cez mierny previs, peknými päťkovými krokmi som za chvíľku sedel v nite, ktorý predstavuje začiatok tretej dĺžky.

Ajči na konci druhej dĺžky

Tá začína príjemnou špárkou, ktorá sa však za krátko stráca, našťastie sa z ľava zubí a svojími pozitívnymi chytmi láka, obrovský odštep od ktorého nás ale delí hladká platňa skúpa na stupy. Expozícia a možný pád až na ističa dodávajú delikátnemu lezeniu správne grády. Z kamarátskeho odštepu sa pokračuje už ľahším a jasným terénom na tretí štand, tentokrát dvojborhákový. Štvrtá dĺžka, čo sa týka príťažlivosti a aj náročnosti nezaostáva a dokonca predchádzajúcu prekováva. Kľúčik tvorí oblá špárka pár metrov nad štandom, opäť bez nôh, ale s relatívne dobrým istením. Obtiaže rýchlo pominú a nasleduje dolez za odmenu po fantastických lupeňoch až do obrovského kúta, kde sa nachádza posledný štand (2 borháky). Z neho sa môže pokračovať cez mierne previsnutú špárku priamo na rampu variantom za 6, alebo originál ako sme išli aj my, kúsok vytraverzovať a potom precítiť tradičný tatranský, príjemne vyklápajúci kút, ktorý nás vypľuje na trávnatú rampu, kde cesta končí.

Záver štvrtej dĺžky

Najviac nám dala paradoxne zabrať posledná dĺžka, v traverze sa nám seklo jedno lano a tak som cez pochybnú skobku musel zliezať dole, aby som ho uvoľnil. Mrcha sa potom ale aj tak sekla znova, keď som začal doberať lano na štande. Ajči podala heroický výkon, vytraverzovala celú dĺžku jednou rukou, kým druhou si namotávala na krk zaseknuté lano, ktoré som ja nemohol doberať. Aspoňže sme si smolu na tento deň vyčerpali a komínom Komarnického sme zlanili na jednu šupu bez nejakých incidentov. Nasledoval už len rýchly zbeh na Popradské pleso, kde sme zažali čelovky a pomaly sa vrátili späť do šede každodenného života.

Aj skoré stmievanie má svoje čaro

Topo k ceste na nachádza na svojom tradičnom mieste a to isté platí pre galériu (nie Ganku).

Plškova cesta (6-), Malý Ošarpanec, cca 150 metrov (4+, 5, 6-, 6-, 5+)
Pozitíva: famózne a vyrovnané lezenie; okrem prvého, lepené štandy; jednoduché zlanenie
Negatíva: trochu kratšia, nevedie na vrchol
(c) 2015 Maťči & Ajči

Veža pod Skokom

Túto cestu zvolíme ako náš ďalší cieľ. Úvodnými dvoma ľahkými dĺžkami sa dostávame pod kľúčové miesta cesty. Nasleduje pekná platňa obtiažnost 7+, ktorej problém sa nachádza pod štandom. Posledná dĺžka pokračuje platňovým lezením až pod malý previs, ktorý obliezame z pravej strany. Problémy robí akurát istenie na hrane, kde ho radšej predlžujem slučkou. Nasleduje tempo cez previštek a vyhodenie nôh do platne. Na záver ešte pekná, ale krátka platnička a sme hore. Obtiažnosť 8- trochu prehnaná, maximálne tak 7+. Ako poslednú cestu dňa si zvolíme Tatarkovu cestu 7+/8-. Kľúčovú dĺžku vyliezam iba AF, kde po mojom asi 10 – 15 minútovom visení a mudrovaní vo výleze okolo previsu, mi telo nejako zoslablo. Vrchnú časť doliezame po hrane zľava – Ľavou hranou západnej steny. Pekná cesta. Zlaňujeme líniou Pre Jarku, vyzerá to ako pekná 8-čková platňa. Takže máme nabudúce prečo dôjsť do Mlynickej doliny.

Veža pod Skokom

Večer sa presúvame na Popradské Pleso, nedeľný cieľ je Ostrva. Ako prvú cestu ideme Foxov sen 7-. V ľavej časti steny sa nachádza hojný počet ľudí. Pokračovať sme chceli cestou Oceľová niť, avšak sa na jej začiatku nachádzala jedna dvojica. Tak posielam Riša do cesty Horskej služby. Vylezieme si jej prvú dĺžku a zlaňujeme. Na záver Via AliNina 6+. Pekná cesta s 2. a 3.dĺžkou a následný jeden rýchly zlaňák až na zem. Balíme a valíme za chalanmi na Štrbské Pleso.

Ostrva

V jeden augustový víkend sa sám vydávam na turistiku do Tatier. Prespím na Hrebienku a ráno o 5:30 výrážam smer Skalnatá dolina. Zlaňujem klasickou cestou spoza Lomnickej kopy do Téryho kuloáru. Pod stenou a aj v stene je už zopár dvojíc. Pôvodný plán – Hokejka mením za cestu Stanislawski/Orlowski za 5. Jedná sa o celkom vyrovnané lezenie asi tak v 4.stupni. Záver cesty leziem platničkou okolo vysiacej slučky tak za 5+ o dĺžke asi 10-15 metrov až na hrebeň, z ktorého je to už len pár metrov na vrchol Lomnického štítu. Hore si povegetím, najem sa, pofajčím… Zostúpim rozlámaným terénom do Medenej štrbiny. Prezujem sa do lezečiek, ktoré rýchlo mením za vibramy. Pokračujem Vidlovým hrebeňom na Kežmarský štít. Hrebeň sa mi podarí prejsť za nejakú 1 ½ h. Škoda obídenia Vých.Vidlovej veže, keď ma zmiatlo vysiace lano do Kežmarskej štrbiny. Hrebeň je celkom pekná záležitosť, no podľa mňa je to trochu nafuknuté. Na vrchole Kežmaráku povegetím. Zostupujem obkľukou cez Huncovskú kotlinku. Na Skalnatom plese opäť povegetím a výlet zakončujem v Tat.Lomnici návštevou u Mireka a Heni.

Vidlový hrebeň

Začiatkom septembra sme ešte s Karolom vyliezli cestu Eštok – Janiga 6+/7- na Voliu vežu. Cesta nám trvala 3 1/4h. Pekná cesta v kvalitnej skale. Zlanili sme platňami naľavo. Do Puškášovho komína som radšej nešiel pre prípadné nebezpečenstvo spustenia kameňov dole. V pravej časti steny sa nachádzalo zopár dvojíc, na našej ľavej na podivenie nikto. Vyliezli sme iba túto jednu cestu a nakoniec zostúpili do Mengusovskej.

Volia veža

Suma sumárum :

[See image gallery at www.salora.sk]

Planovo

V Planove sme v minulosti pôsobili asi najintenzívnejšie a nezostalo nám tu toho veľa. V ľavej časti nedávno (v roku 2011) pribudli 3 nové cesty, z toho 2 v obtiažnosti pre nás. “Bože oprosti” pekné a dlhé 6a nad krížom a susedný “Becar” (6b), ktorý začína bouldríkom do mierneho previsu, za ktorým nasleduje vyrovnané lezenie až do zlaňáku. V minulosti som sa neúspešne pokúšal o “12:59” (6a+), teraz naň konečne dozrel čas a musím povedať, že sa jedná o jednu z najkrajších ciest v sektore. Obťiažnosť pekne graduje a všetko sa odohráva v závere pod zlaňákom. Ajči poškulovala po “FBI” (6b), k prelezu sa ale nakoniec neodhodlala – škoda.

Ucho našlo one-hand rest (Ticica 4b)

Babina bara

Z posledného výjazdu nám tu zostali veľké resty. Ajči a jej nešťastné “Odstupy davle” (6c+) našťastie padli hneď prvý deň. Po skrokovaní sa v nich prešla prvým ostrým a prelezový Čierny Peter sa dostal do rúk mne a ja som si kamarátsky ponechal až do odjazdu. Ajči ešte pridala 6a-čkový testpiece “Hrča Štemer” a nádherné 6b “Mama Mira”. Ja som mal z pred dvoch rokov rozrobené veľmi pekné “Iden doma” (6c), po osviežení krokov padlo tiež na prvý pokus, okrem toho som len bezúspešne búšil do Odstupov, škoda, že toto nie je cesta, ktorá sa dá nachodiť. Pekný kúsok sa podaril Paličke, ktorá sa blysla ťažkým prelezom “Božje gletovani” (7b+).

Mišo je prešmyčka k Omiš (Mama Mira 6b)

Visoke pole

Tu sme strávili najviac času, asi najmä preto, že v minulosti sme tento sektor najviac zanedbávali. Cesty sú v tieni počas celého dňa a dá sa tu liezť v podstate bez obmedzení. Centrálna stena zostala relatívne nedotknutá, pôsobil v nej len silný Pinko. My s Ajči sme si tu dali pre chuť len výživného “Za Stanislava” (6b) a ja som ešte pridal tragickný pokus do “Kastracija ili masturbacija” (6c+), kde som to vzdal hneď ako to začalo byť trochu ťažšie. Veľké veci sa ale diali v ľavej časti. Vďaka Palimu sme sa dostali ku skúšaniu vyšších čísel a neboli sme v nich vôbec márni. Najskôr padla 20 metrová, lištová Pepeljuga (6c), onedlho nato aj susedná Snjeguljica (6c+) a posledný deň dokonca aj Trnoružica (7a). Prelezy ako z rozprávky. Najkrajšia z nich je jednoznačne Pepeljuga, zvyšné dve cesty krásou moc neovplývajú, ale ako sa hovorí, na to sa história nepýta. Ajči si zo sektoru odniesla “Petara Pana” (6a) a “Kapetana Kuku” (6b), mala by aj na ťažšie, ale nezostal na ne čas. Nevadí, bude nabudúce.

Maťe a Visoke pole (Kastracija ili masturbacija 6c+, Za Stanislava” 6b)

Vojan

Pole neorané tento sektor, ale dostali sme sa sem len jeden krát, takže nám tu toho zostalo dosť do ďalších návštev. Za zmienku stoja najmä veľmi pekné, cez 30 metrov dlhé “Plaurita” (6a+) a Njunjavi (6a). Okrem nich sa intenzívne liezla kratšia Drolja (6a) a Pinko sa pochlapil prelezom “Satarluka” (7a+).

Pinko školí vo Vojane (Satarluka 7a+)

Stomorica

Stomorica sa na rozdiel od všetkých predchádzajúcich sektorov nenachádza pri Cetine, ale na opačnom konci Omišu, vo svahu nad mestom. Je celý deň pekne na slniečku a liezť sa tu dá naozaj iba počas chladnejších dní. Určite stojí za návštevu, nachádzajú sa tu krásne a dlhé línie, hlavne nižšej obtiažnosti. Nestihli sme veľa ciest, ale všetky stáli za to. Bouldrová “Bordoška juva” (6b/+), vytrvalostná Chicken (6b) aj ich kombinácia Kanava (6b). Radosť liezť.

Kačka a Stomorica (Bordoška juva 6b/+)

Prelezy a galéria.

Ajči

Maťči:

Oslava prelezov v Radmanovych mliniciach

Krottensee

Udrieť chceme až v pondelok, nech v ceste nie je plno ako na Hlavnej stanici pred víkendom a tak celý výlet ponímame ako road trip Rakúskom, nikam sa neponáhľame a užívame si každý moment a okamih. V sobotu ráno sa zastavujeme na osvedčenom Peilsteine a na raňajky si dopriavame výdatnú porciu platňového lezenia v dierkatom vápenci. Dávame si zopár ciest pre chuť, zvesíme nejaké staré pytle v sektore “Zinnenkessel” a lezenie zakončíme parádnou 35 metrovou linkou “Lochstreifen”. Obedík na lúčke pod skalami dokreslí letnú idylku a uspokojení po každej stránke vyrážame k Wolfgangsee pri Salzburgu, kde chceme prespať v niektorom z početných kempov. Celkom nás zaskočilo, že turistická sezóna je ešte stále v plnom prúde a jazero je intenzívne obliehané z každej strany. Nocľah nachádzame asi až v piatom kempe, keď už to vyzeralo, že budeme skladať zadné sedadlá v aute na nejakom opustenom parkovisku. Všetko však dobre dopadlo, narýchlo staviame stan a pred západom slnka sa stíhame ešte aj okúpať.

Gross Fieberhorn v strede

V nedeľu ráno sa pohrávame s myšlienkou ísť si zaliezť na Falkenstein nad jazerom Mondsee, v St. Gilgene sa nám však takto skoro ráno nedarí nájsť nikoho, kto by nás tam člnom zaviezol a tak si musíme nechať zájsť chuť a odchádzame si vylepšiť náladu na krásne miesto k jazeru Krottensee. Na dnes je ešte v pláne výstup na chatu Werfener Hütte, tak sa dlho nezdržujume a po obednej sieste vyrážame opäť na cesty. Auto nechávame nad obcou Werfenweg, kúsok za hotelom Samerhof, kde nám hlási smerovník na chatu príjemne 2 a pol hodinky. Celkom strmo stúpame najskôr k Mahdegg-Alm a odtiaľ potom lesom a na záver kosodrevinou až na chatu, spolu asi 1000 výškových metrov. Celkom makačka, asi by som nechcel dať nástup do cesty aj lezenie v jeden deň. Na chate treba počítať s tým, že v jej blízkosti nie je žiaden zdroj pitnej vody a najbližší prameň stretnete po ceste asi hodinku pod chatou. Pri ňom je nastavaných kopec prázdnych 5 litrových bandasiek s prosbou od chatára na vynášku. Pochlapil som sa a dve som vyniesol, nech nerobím hanbu slovenským alpinistom. Okrem vďaky a čučoriedkovej limče, nám chatárka následne čapovala vodu z prinesenej bandasky zadarmo, inak by sme si ju museli kupovať. V nedeľu je chata prázdna, celý láger máme pre seba, naviac za “Samstag Preis” (10 očí za oboch). Mimo nás tu je už len jeden štamgast, trojica lezcov a dva páry lám. Skôr než krajinu zahalí tma, bežíme si narýchlo obzrieť nástup do cesty, ktorý sa nachádza asi 10 minút od chaty pekne po vrstevnici.

Flitterwochen

Ráno vstávame ešte za šera, natlačíme orechovník a poberáme sa k nástupu. Na deň sú hlásené tridsiatky, berieme 3 litre vody, malo by to stačiť. Začiatok cesty je označený nápisom “Fun”, línia začína rampou pod previštekom a postupne prechádza do položených platní, kde nasleduje klasické štvorkové lezenie. Druhú a tretiu dĺžku spájam, čím sa dostávame na policu kde začína Flitterwochen. Smer celkom neodhadujem a darí sa mi naliezť do nejakej dardy. Pri treťom nite mi to dochádza a krkolomne zliezam späť. Stálo nás to ale dosť času a znechutení hľadaním pokračujeme prvou schodnou líniou, na ktoru narazíme. Postupom času zisťujeme, že pokračujeme v ceste “Fun in the Sun”. Natiahnem ďaľšie 2 dĺžky a opäť sa ocitáme na veľkej polici. Tu sa už konečne zorientujeme a natraverzujeme do Flitterwochen. Jedna krátka a ľahká dĺžka a už sme pod kľúčikom. Nasleduje pekné lezenie v kolmej platni, na 6+ celkom výživné, štand vynechávam a pokračujem dĺžkou za 6-, opäť veľmi pekná dĺžka a vyrovnané technické lezenie. Na ďalší štand mi to už ale nevydá a tak dávam slučku do pochybných hodín, zatajím dych ani neodsadám a len istím. Za chvíľu je pri mne Ajči, vyzerá, že si lezenie užila, za odmenu ju posielam rovno ďalej do regulérneho štandu. Tu Flitterwochen končí a napája sa na poslednú dĺžku Fun, opäť za 6+ a opäť poctivých. 40 metrová platňa nás privádza na panoramatický hrebienok mezi Malým a Veľkým Fieberhornom.

Fun in the Sun

Dávame si kratší oddych, máme už za sebou cez 300 metrov lezenia, deň nám pekne pokročil a slniečko začalo pripekať. Pokračujeme ľahko po hrebienku k prvému štandu cesty Panorama pod skalnou vežičkou. Zo štandu sa ešte chvíľu pokračuje voľne v rozbitom teréne, ktorým sa dostávame k zafixovanému, hodne vzdušnému traverzu. Celkom pumpovačka, kričím na Ajči nech sa moc nezabáva, lebo jej natečie. Má našťastie nazhybované a aj keď trochu zadýchaná, prelieza to na pohodu. Vo vzduchu už cítiť vrchol a tak sa nezdržujeme a po starých cementových skobách blúdime 2-jkovým terénom, ktorý nás má priviesť pod vrcholové platne. Keďže je to okolo 65 metrov musím robiť medzištand tesne pred koncom, z čoho mám strašnú radosť. Je minimálne 40 stupňov, nohy mi prerastajú lezečky a začínam upadať do tradičnej multipič depresie. Našťastie lezenie nepoľavuje a krásna 40 metrová platňa (papierovo za 5, ale zniesla by aj 6kový stupeň), ma preberá z letargie. Ešte jedna kratšia dĺžka a už sme pod záverečnou stienkou. Posledné 2 dĺžky vedú rozlámanou kúto-špárou, na odlezy radšej nemyslím a snažím sa liezť precízne, aby som niečo nevytrhol. Vynechávam štand a dorážam na jeden záťah aj poslednú dĺžku, ktorá končí na vrcholovej lúčke. Čas nám celkom pokročil, ani by som nepovedal, že nám to trvalo 7 hodín. Dlho sa preto nezdržujume, valíme späť na chatu, kde krátko regenerujeme a pokračujeme k autu. Nocľah ešte nemáme celkom premyslený, na pumpe kupujem mapu a z tretieho výkladu sa rozhodujeme pre kemp pri jazere Grundlsee, hlavne preto, že sme tam už boli pred pár rokmi a vieme čo nás tam čaká. Do kempu prichádzame až za tmy, namiesto Ajči som v aute priniesol zdochlinu, teplá sprcha ju našťastie dáva do kopy.

Zaistený traverz Panoramy

Budíme sa opäť do azúrového rána, dávame si raňajky na brehu jazera a rozmýšlame nad lezením na neďalekých skalkách v Gössler Wande. Nachádzajú sa tu dva sektory, každý s približne 10kou ciest, väčšina z nich je označená menom a obtiažnosťou. Dominujú ľahšie cesty do 7 UIAA. Je dosť teplo, ale v tieni trochu skalkárčime v ľahších cestách. Po rokoch si opäť preliezam miestny skvost Fochtl za 6+. Cez obed sa prechádzame k jazeru Toplitzsee, ale davy nemecky hovoriacich dôchodcov nás zaháňajú späť a kúpanie radšej odkladáme ku Grundlsee. Tu si v kľude na plážičke vychutnávame slnečné lúče, priezračnú vodu, nádherné prostredie a jeden pár Frankfurterov. Len s ťažkým srdcom sa poberáme z tohto raja späť domov.

Fun in the Sun + Flitterwochen + Panorama | Tennengebirge
6+ UIAA (4+,3,4,4-,4,3+,3,6+,6-,6+,1,5/A0,2,5,4+,5+) | 550 m
Pozitíva: expozícia, výhľady, pekné lezenie v ťažších dĺžkach, 5/A0 traverz, cesta končí na vrchole , ľahký nástup aj zostup
Negatíva: veľa ľahkých dĺžok, záver je rozlámaný

Galéria je na svojom mieste, topo a detaily k lezeniu sú tradične na bergsteigen.com

Ajči & Maťči