S doznievajúcimi poslednými tónmi Tribeča, sa slnko pomaly stráca na obzore, vo vzduchu je cítiť napätie, ale publikum nedáva svoje emócie najavo. Prestávku využíva na občerstvenie, na odbyt ide najviac chleba s masťou a cibuľou, smäd sa hasí čapovanou desinou. Po zotmení nastupuje headlajner Vtáčnik, rocková stálica na slovenskom hudobnom nebi. Vidieť ho už z diaľky, budí rešpekt. Trochu prispatých účastníkov preberá hneď z úvodu a nepovolí až do samého záveru. Tatra, Kláštorná skala, Vtáčnik, čo meno to pojem, ešte teraz keď si na ne spomeniem mi prebehnú zimomriavky po tele. Ale to nie je všetko a aj to je čaro Vtáčnika. Keď má človek pocit, že nič lepšie už nepríde, Jarabá skala a Veľký Grič presvedčia o opaku. Nie nadarmo má toto podujatie taký úspech a teší sa stále väčšej priazni. Časová náročnosť, problematické dopravné spojenie a každoročne rovnaký line-up neodradia ľudí prísť aj na rok. Pocitom po úspešnom absolvovaní sa vyrovná máločo.

Viac foto tradične v GALÉRII, viac info na oficiálnej stránke preteku.

Terén vhodný na bežky alebo bicykel je samozrejme ideálny aj pre bežcov a preto som sa rozhodol otestovať jednu z množstva turistických trás v Javorníkoch osobne. A keďže modrá značka (až na krátky úsek značený červenou), ktorá začína v Turzovke a končí v Budatíne pri Žiline vedie skoro popred náš dom, dlho som neváhal s výberom. Doprava do Turzovky je bezproblémová, s prestupom v Čadci zaberie cesta vlakom menej než hodinu. Turistické značenie prechádza priamo popred železničnú stanicu a bezpečne vyvedie turistov a iných športovcov von z obce. Ako to už býva dobrým zvykom, cesta začína stúpaním, prvú tretinu trasy charakterizuje výstup na Jakubovský vrch vysoký 875 m.n.m. Ten býva najčastejším turistickým cieľom v okolí a za pekného počasia ponúka pekné výhľady do okolia. Z Jakubovského vrchu treba na chvíľu opustiť modré značenie a červenou zbehnúť do sedla pod Grapou, kde sa dá opäť pokračovať modrou značkou, tenotkrát už až do cieľa. Ďalšia časť trasy sa vyznačuje striedaním miernych stúpaní a klesaní, cesta je rôznorodá a nenudí. Výhľadov moc neponúka, vedie prevažne lesom, občas sa da rozhliadnuť z rúbaniska alebo malej lúky. Na 29 kilometroch čaká pre prípadnych záujemcov prevýšenie 1200 metrov. Ja som trasu absolvoval za hustého dažďa, takže na vodu som moc nemyslel, ale nespomínam si, že by som cestou stetol nejaký prameň alebo studničku, takže treba myslieť na vlastné zásoby. Detaily trasy sú ako vždy vo výškovom profile zo stránky hiking.sk alebo v mape na konci článku.

Source: www.wikipedia.org

V rámci seriálu spoznávania hrebeňoviek slovenských pohorí som sa rozhodol pokračovať Bielymi Karpatami. Hrebeň je tradične označený červenou turistickou značkou a ponúka prevýšenie skoro 2000 metrov na niečo viac ako 60 kilometroch, začína v Myjave a končí v Trenčíne. Začiatok trasy vedie po hlavnej ceste cez priľahlé dediny a až po zhruba 4 kilometrech vchádza do lesa. Po chvíli je po ceste chata so studňou, kde sa dá príjemne občerstviť a ušetriť tak vlastné zásoby vody. Cesta ďalej pokračuje príjemným stúpaním skoro celý čas v lese a až pod Veľkú Javorinu sa dá bežať takmer bez prestávky. Na Javorine sa dá využiť možnosť občerstvenia na Holubyho chate. Z Javoriny pokračuje červená značka českým krajom a začína príjemne klesať. Okolo 21. kilometra sa nachádza pri ceste studnička kde sa dá doplniť voda. Niekoľko nasledujúcich kilometrov pokračuje chodník nezáživným prostredím striedajú sa polia a asfaltové cesty s výnimkou okolia Obecního háje až po rekreačnú oblasť Mikulčín vrch. Tu sa dá opäť občerstviť za české dukáty v niektorej z mnohých chát alebo chvíľu vydržať a občerstviť sa zadarmo zo studničky pri kaplnke za rázcestím pod Vyskočem. Z Mikulčínho vrchu nasleduje už len záverečný úsek na Sokolí kameň s výhľadom na Považie a strmým klesaním do Drietomy. Tu sa dá teoreticky výlet ukončiť, ak nejde autobus tak to potiahnuť do Trenčína.

Pekné prostredie, tak akurát vzdialenosť, nenáročné stúpania, dobrá možnosť občerstvenia robia z tejto hrebeňovky výborného kandidáta na bežecký cieľ. Záverom výškový profil zo stránky hiking.sk a link na GALÉRIU.

Source: http://www.skonline.sk/hory.php?id=718

Červená značka vedúca týmto pohorím začína v Trstenej a končí v Zázrivej, prechádza cez 2/3 pohoria a má dĺžku skoro 50 kilometrov, takže je to skvelý kandidát na bežecký tréning. Zo Žiliny sa dá do Trstenej dostať pomerne jednoducho vlakom s prestupom v Kraľovanoch. Cesta trvá síce trochu dlhšie (asi 2 a pol hodiny), ale vedie príjemným prostredím a ubieha celkom rýchlo. Zo železničnej stanice v Trstenej sa treba vrátiť na začiatok obce a pri pumpe sa poobzerať po červenej značke. Prvý úsek trasy je skôr taký zahrievací, cez skoro 900 metrov vysoký kopec Uhlisko je potrebné prebehnúť k Oravskej priehrade kde sa začína hlavný hrebeň pohoria. Po vybehnutí na vrchol Magurky s typickým vysielačom – prvý vrchol v hrebeni, vedie trať zalesneným hrebeňom cez Budín a Šubovku do sedla Príslop, ktoré akoby presekáva pohorie na 2 rovnaké časti. Zo sedla treba opäť nastúpať stratené metre a prekonať asi 500 výškových metrov. Postupne sa mení aj charakter prostredia z lesného na hôľny. V okolí Kubínskej holi je pohorie asi najkrajšie, ponúka nádherné kruhové výhľady na všetky priľahlé pohoria : Malú a Veľkú Fatru, Západné Tatry, Chočské vrchy, Oravské Beskydy, Kysuckú vrchovinu. Z Kubínskej holi je potom len kúsok na Minčol a odtiaľ nasleduje už len strmé klesanie do Zázrivej.

Počasie som mal pekné, zo začiatku viac zamračené, poobede sa obloha vyjasnila. Orientačne je trasa bezproblémová okrem lúčnych úsekov, kde treba len odhadovať kadiaľ značka asi vedie. Prameňov som po ceste mnoho nestretol, ale pravdupovediac som ich ani nehľadal. Mal som so sebou jeden a pol litra čistej vody a pol litra iontového nápoja, čo mi s prehľadom stačilo. Zásoby vody sa dajú určite doplniť v motoreste v sedle Príslop, kde sa dá aj najesť. Turisticky to nie je veľmi navštevované miesto, takže treba počítať s tým, že väčšinu času nikoho nestretnete, snáď s výnimkou Kubínskej holi.

Vzdialenosť: 46.70 km
Čas: 6:47:49
Priemerná rýchlosť: 8:44 min/km
Prevýšenie: 1,832 m
Čas pohybu: 6:17:43
Minimálná nadmorská výška: 585 m
Maximálna nadmorská výška: 1,390 m

Vyškový profil, mapa a GALÉRIA :

Zdroje: www.trekker.sk, www.wikipedia.org

Červená značka, ktorá sa tiahne cez celé pohorie z Hlohovca do Mníchovej Lehoty má 71 kilometrov s prevýšením skoro 2800 metrov. Keď vynecháme Inovecké predhorie, ktoré sme spoznali už minulý rok, keď sme absolvovali s Ajči približne 30 kilometrový pochod z Hlohovca do Piešťan, zostáva skoro 50 kilometrová trasa s 2000 metrovým prevýšením. A to je ideálna vzdialenosť pre beh, ktorý som dlhšie plánoval už minulý rok, ale zrealizoval až tento rok 1. apríla. Z logistických dôvodov som sa rozhodol začať v sedle Havran (zastávka sa volá Banka,Havran) a skončiť v Mníchovej Lehote, kde sú k dispozícii vlakové aj autobusové spoje do Trenčína. So sebou som si na občerstvenie zobral ovocie, müsli tyčinky a dve pollitrové fľaše, jednu s ionťákom, druhú s čistou vodou. Počítal som s možnosťou doplniť vodu z prameňa pod Preliačinou okolo 30. kilometra poprípade niektorého iného z veľkého množstva, ktoré pohorie ponúka.

V sedle Havran začína trasa príjemným lesným terénom bez veľkých prevýšení až pod prvý výrazný vrchol pohoria – Marhát. Naň vedie trochu strmší úsek, ktorý dá zabrať, ale nie je nebežateľný. Z Marhátu pokračuje cesta opäť príjemným terénom približne 10 kilometrov až po Bezovec väčšinou dole kopcom, miestami po asfaltovej ceste, prevažne však po spevnenej lesnej ceste. Pred Bezovcom si treba ustrážiť červenú značku a nedať sa zviesť asfaltovou cestou do obce Stará Lehota, ktorú som si zamenil za Bezovec a následným blúdením stratil skoro hodinu času. V Bezovci potom popri chatách a vlekoch pokračuje trasa nenáročným terénom až do sedla pod Skalinami. Za ním už nasledujú konečne aj náročné úseky so strmými stúpaniami, najskôr na Preliačinu, potom na Ostrý vrch a nakoniec aj na samotný Inovec. Náročnosti terénu pridáva aj rastúca únava, keďže má človek za sebou už 30 kilometrov. Z Inovca vedie cesta posledných skoro 10 kilometrov iba dole kopcom až do Mníchovej Lehoty. Ak zostáva čas do odchodu vlaku, tak ako mne, je možné sa zastaviť sa na pivko v Chate pod Inovcom.

Trasu som absolvoval 1. apríla a aj počasie som mal aprílove, slnečná obloha sa striedala so zamračenou, bezvetrie sa striedalo so silným vetrom a trochu aj snežilo. Teplomer na chate ukazoval -2 stupne. Zvyšné fotky sa nachádzajú v GALÉRII.

Výškový profil:

Mapa:

Zdroje: www.wikipedia.org; www.hiking.sk

Z Perneku vedú na hrebeň Karpát dve turistické značky, na základe výškového profilu si vyberám modrú pre výstup do sedla Pezinská Baba a žltú zo sedla Javorina pre návrat. Aby pribudlo dosť kilometrov do bežeckého denníčka z Baby zostúpim ešte do Žilovej a cez Šenkárku sa vrátim späť na hrebeň. Celá trasa je v pohode bežateľná, nie sú tam vyslovene strmé úseky, najviac dá zabrať Čmelok na 20. kilometri. Veľmi pekný je záverečný úsek po žltej medzi Starými baňami a Pernekom, z tréningoveho hľadiska je zase zaujímavý úsek od Žilovej po Konské hlavy – rovnomerné stúpanie 300 výškových metrov na približne siedmych kilometroch. Priemerným tempom mi trasa zabrala menej ako tri hodiny.

Zopár záberov z behu sa nachádza v GALÉRII. Výškový profil zo stránky hiking.sk :

Keďže ideálnym dopravným prostriedkom do tejto destinácie je vlak, poteší, že značenie začína práve pri vlakovej stanici v Považskej Teplej. Terén je spočiatku asfaltový, až do dedinky Vrchteplá sa beží po ceste kde nie je núdza o cestnú premávku. Napriek tomu je okolie príjemné a cesta ubieha rýchlo, beží sa cez Manínsku aj Kosteleckú tiesňavu. Vo Vrchteplej sa turistický chodník konečne oddeľuje od asfaltky, terén sa mení na poľnú cestu aj stúpanie je výraznejšie. Po asi 2 kilometroch sa strieda lúka s lesom a začína mierne klesanie do Súľova. Nasledovný úsek zo Súľova po Roháč je veľmi populárny, stretnutia s turistami sú tu časté, beží sa popod Súľovské skaly s prevýšením okolo 300 metrov. Z Roháča nasleduje dlhé a miestami strmé klesanie popod Hričovský hrad do Hričovského Podhradia, kde začína posledná tretina behu. Poľnou cestou treba opäť nastúpať stratené výškove metre a potom peknou lesnou cestou pokračovať do Ovčiarska. Tu žiaľ doterajšia atraktivita prostredia rapidne klesá a záverečné kilometre sú v znamení rúbanísk a chodníkov rozoraných od traktorov. Našťastie to netrvá dlho a Strážov je doslova hneď “za kopcom”.

Výškový profil prevzatý zo stránky hiking.sk :

Viac foto v GALÉRII
Zdroje: www.wikipedia.sk; www.hiking.sk

Ráno v Jablonici si dokupujem jednu litrovú minerálku spolu s nejakými drobnosťami na zahryznutie a trpezlivo čakám na opustenej zastávke na autobus do Brezovej pod Bradlom. Po príchode do Brezovej vynechávam hlavnú atrakciu mesta, Mohylu MRŠ a odchádzam opačným smerom po červenej značke smerom na Devín. Rozbieham sa pomaly, spočiatku po asfaltovej ceste do mierneho kopca neskôr už v rovinatom lesnom teréne. Do Dobrej Vody je to 10 kilometrov a jedná sa o najkrajší úsek trasy. Celý čas sa beží v listnatom lese po príjemnej lesnej ceste bez výrazných stúpaní alebo klesaní. Za hodinku som v Dobrej Vode, za dedinou ma opäť čaká stúpanie, ktoré nebežím, ale pomalou chôdzou využívam na občerstvenie. Nasleduje ešte krátky úsek po lesnom chodníčku po rázcestie Mihalinová, kde sa povrch na dlhý čas mení na asfaltový a až po kameňolomom Buková sa nemení. Naviac cesta vedie chatovými oblasťami, na cestách sa treba vyhýbať autám chatárov, časť popri kameňolome pod Zárubami radšej ani nespomínam. Po tomto trápení je les pod Havranicou vykúpením, ale ťažký terén nedovoľuje sa rozbehnúť na dlho. Strmé stúpanie na Záruby zdolávam už iba krokom na vrchole som totálne vyšťavený.

Zo Zárub k nádrži Buková pokračujem po červenej popri Ostrom hrade k nádrži a odtiaľ po žltej do Plaveckého Petra veľmi peknou dolinou. Do obce prichádam už za šera, celá trasa mi zabrala 05:41 čo je s hodinovým predstihom a tak na autobus späť do Jablonice čakám v miestej krčme, kde dopĺňam tekutiny, cukor aj soľ super kombináciou Kofola + slané čipsy.

Zopár fotiek sa nájde v GALÉRII a na záver výškový profil zo stránky www.hiking.sk :

Pri pohľade na výškový profil je jasné, že výhodnejšie je vzhľadom na nadmorskú výšku začať vo Fačkovskom sedle, ktoré ušetrí oproti Strečnu na opačnom konci pohoria viac ako 400 výškových metrov. Strečno naviac ponúka v mnohých prípadoch lepšie dopravné spojenie, tak ako v mojom prípade pri ceste späť do Žiliny. Približná vzdialenosť naprieč celým pohorím je 44 kilometrov s prevýšeniami 2400 metrov do kopca a 2860 metrov z kopca. Hrebeň je označený, tak ako to býva dobrým zvykom, červenou turistickou značkou a počas celej trasy nestretnete jedinú chatu s výnimkou Chaty Martinské hole v samom závere. Čo sa týka dostupnosti vody, je na tom hrebeň Lučanskej Fatry dobre, pramene sa nachádzajú vo Vríčanskom sedle, v sedle pod Hnilickou Kýčerou, blízko vrcholu Hornej lúky aj v sedle Prašivé. Ja sa spolieham výhradne na vodu, ktorú si nesiem so sebou v ruksaku, keďže sa často stáva, že horské pramene sú vyschnuté, treba ich dlhšie hľadať alebo schádzať kvôli nim z cesty, čo zbytočne zdržuje.

Deň pre mňa začína skoro a už pred šiestou hodinou čakám na autobusovej zastávke na spoj do Prievidze, ktorý ma zavezie do východiskového bodu – Fačkovského sedla. O siedmej sme na mieste a ja z vyhriateho autobusu vystupujem do chladného jesenného rána. Nado mnou sa týči Kľak ešte v šere, častý cieľ mojich výletov, dnes však iba jeden z mnohých vrcholov na mojej ceste naprieč celým hrebeňom. Prechádzam na druhú stranu cesty, posledný krát si nastavujem popruhy na ruksaku, aby ma neobmedzoval v pohybe a pomaly sa rozbieham do kopca. Po krátkom úseku červenej cesty hrdinov SNP ju opúšťam a pokračujem žltou na Reváň a ďalej na Kľak. Striedavo bežím a kráčam, nechcem minúť všetku energiu hňeď v úvode. Na Kľaku som za necelých 35 minút, prichádzam práve včas na veľkolepý východ slnka. Napriek zlej predpovedi počasia to dnes vyzerá na prekrásny deň. Dlho sa nezdržujem a prudkým klesaním pokračujem do Vríčanského sedla a na vrch Skalky, odteraz až do konca už iba po červenej značke. Táto časť hrebeňa je skutočne atraktívna, ponúka nádherné výhľady na všetky svetové strany a keď zbadám v diaľke na obzore obrys Velkej lúky, na chvíľu sa v duchu sám seba pýtam, či som si dnes nenaložil veľa, ale pesimizmus vzápetí zaháňam a svižne pokračujem do sedla Úplaz. Z neho cesta strmo stúpa, nesnažím sa bežať, ale radšej využívam chôdzu na krátke občerstvenie.

Terén je o chvíľu opäť miernejší a tak smelo pokračujem ďalej. Onedlho som v sedle pod Hnilickou Kýčerou a zvedavo pozerám pred seba na nasledovné strmé stúpanie na Hnilickú Kýčeru, ktoré mi udrelo do očí, už pri letmom pohľade na výškový profil trasy. Musím sa priznať, že realita prekonala moje očakávania a v niektorých úsekoch som nebol dokonca schopný ani kráčať a musel som sa často vydýchavať. Po pár minútach nadávania a niekoľkých pošmyknutiach na namrznutej hline, sa úspešne prebojujem až na vrchol a rozhodujem sa pre dlhšiu prestávku. Sadám si pod vrcholový hríbik, fotím a popri tom sa občerstvujem. Vrchol ponúka pekné výhľady najmä smerom na Kľak. Príliš dlho sa nezdržujem, fúka chladný vietor a začína mi byť zima. Na severnej strane svahu je miestami sneh a ľad a tak iba opatrne pokračujem ďalej, nechcem riskovať zranenie. Medzičasom sa okolie zmenilo, pokračuje sa výhradne lesom, väčšinou listnatým, na atraktivite to však behu neuberá, práve naopak. Cez jesenne sfarbené koruny stromov presvitajú slnečné lúče a atmosféru dotvára opadané lístie šuchotajúce pod nohami, krásny bežecký zážitok.

Takto to pokračuje až po Hornú lúku, prvý hôľnatý kopec po Hnilickej Kýčere. Som iba na 25. kilometri, ale cítim už únavu a do kopcov prestávam bežať, som rád ak som schopný ich vystúpať rýchlou chôdzou. Na Hornej lúke si dávam ďaľšiu krátku prestávku a pomaly sa poberám na Veterné a Veľkú lúku, ktoré už vidím pred sebou. Viem, že odtiaľ to už bude pohoda a terén väčšinou dole kopcom. Na Veľkej lúke ani nezastavujem, nie je dôvod, jednak to tu je škaredé, preľudnené a aj počasie sa začalo kaziť a tak rovno pokračujem na Minčol. Tu posledný krát krátko oddychujem, už bez občerstvenia, ktoré sa minulo a na jeden záťah zbieham až do Strečna. Mám toho akurát dosť, obloha sa definitívne zatiahla a tak som rád, že už to mám za sebou. Výsledny čas 7 hodín a 16 minút ani z ďaleka neodpovedá tomu, v ktorý som tajne dúfal, ale to je spôsobené najmä tým, že pred behom bývam prehnaný optimista. Ako obyčajne, viac fotiek sa náchadza v GALÉRII a na záver ešte výškový profil zo stránky hiking.sk :

1. mája je počasie že by ani psa von nevyhnal, ale na tom nezáleží, idem aj tak, koniec koncov nemám nič lepšieho na práci. Ako to už býva, začiatok je pekný záhul, treba nastúpať výškové metre, čo vnímam pozitívne aspoň sa rýchlo zahrejem. Pomaly sa dostávam nad Krásno a pokračujem smerom do sedla Rovné, kde si dávam prvú prestávku na osvieženie. Tak ako vždy si nesiem vodu so sebou, aj keď tentokrát jej mám trochu pomenej (6 dcl) a počítam s tým, že si ju časom niekde doplním. Za sedlom je najpamätnejší úsek trasy, kruté stúpanie 200 výškových metrov na velmi krátkej vzdialenosti, bežať sa ani nepokúšam. Nasleduje úsek do sedla pod Zlieňom, kde som dohodnutý na 14:00 s Maťom, ktorý sa ku mne pripojí a zvyšok dobehneme spolu. Sedlo je zhruba v polovici a časový harmonogram sa mi darí splniť do bodky. Bohužiaľ krátko po šťastnom stetnutí strácame značku a jej opätovné nájdenie nás stojí asi 30 minút. Keď sa trochu zorientuje dostávame sa opäť do dobrého tempa a čoskoro sme nad obcou Lysica, odkiaľ trať už dobre poznáme, keďže sem často chodíme na výlety. V týchto miestach si dopĺňam aj vodu v jednom z mnohých prameňov. Pokračujeme voľne ponad Kotrčinu Lúčku do Zástrania, odtiaľ asi 3 kilometre po asfalte a cez Dubeň do Budatína. Spolu so zachádzkou mi trasa zabrala necelých 6 hodín, čo nie je nejaký výnimočný čas, ale vzhľadom na okolnosti – zarastené rúbaniská, cesty zapratané od odpílených konárov z vyrúbaných stromov, chodníky rozrité od traktorov a podobne je to akceptovatelné. Ono aj tak nejde o čas a rýchlosť behu, ale najmä o zážitok.

Na záver výškový profil zo stránky hiking.sk a mapa trasy.