Deň prvý – Dobrodošli
Počasie: Zamračené, teplota pod 10 stupňov, občasný vietor

Na Krku nie sme prvý krát, ale Belove stene sme ešte neskúsili, tak reku poďme sa rozliezť tam. Sektory sú roztrúsené po náhornej planine, každý má tak do desať ciest. Zložíme sa v “Áčku”, je tu pekná rovinka na istenie a fajn skala. Cesty lezieme za radom, sú si dosť podobné dĺžkou aj obtiažnosťou, najkrajšia je asi “You stupid woman” za 6a.

Matica lezie Michelle from rezistons (6b)

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň druhý – Kako ste?
Počasie: Zamračené, teplota 8 stupňov, prehánky

Nasledujúci deň vsádzame na istotu a zamierime do top oblasti na ostrove – Portafortuny. Resty z minula nám zostali v podstate iba v hlavnom sektore “C” a tak niet o čom premýšlať. Po rýchlom rozleze skúšame nádhernú líniu “Pustolovec Rajd” (6c). Asi 8 expresiek ľahkého lezenia je zakončených bouldríkom a jedovatým dolezom k zlaňáku. Lezie sa aj miestna klasika, vytrvalostné monštrum po madlách “Joke about summer” (6c), na prelez ale podmienky nie sú. Sektor má solidnú návštevnosť vzhľadom na počasie, k zapytlenému Firewallkerovi sa kvôli iným dvojkám ani nedostávame. V núdzi čas vypĺňame platňovou peckou “Fak 4 Life” vylezenou dávnejšie, z mizérie nás napokon oslobodzuje dážď.

Mišo uteká pred bandaskami v Joke about summer (6c)

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň tretí – Je li sve u redu?
Počasie: Slnečné, teplota 20 stupňov

Najlepší deň na Krku a my dodnes nechápeme, prečo sme sa rozhodli pre turistiku. Zámer zakončiť túlačku kamennými dolinami a roklinami v oblasti Bunculuka nám prekazili Rakúske topinky, navešané okolo skaly. Cesty inak krásou neohúrili a lezenie by asi aj tak za veľa nestálo. Pekné počasie sme aspoň využili na oddych na pláži, ktorý nám spríjemňovali nudistky v dôchodkovom veku. K večeru sa dievčence pripravili na pondelkovú šibačku maľovaním kraslíc, ale trošku zbytočne. Na ostrove je totiž problém nájsť akýkoľvek prútik, ktorý by nebol zdobený minimálne päť-centimetrovými tŕňmi a korbáč v potravinách nepredávali.

Turistika na ostrove Krk

Deň štvrtý – Škampi na žaru i prženi krompir
Počasie: Mrholenie, teplota 5 stupňov

Na parkovisku pod Portafortunou si pod zlovestnými mračnami búchame hlavy, prečo sme neliezli včera a presúvame sa do druhej kapitoly nášho výjazdu zvanej Istria. Ubytovaní sme tak ako pred dvoma rokmi opäť v Roči, tentokrát v apartmáne Dolores. Na ubytko prichádzame skoro, teta na nás nie je pripravená, asi ju vnukovia šibali celé dopoludnie a tak nemala kedy upratať. Čas chceme zabiť v reštike, ale keďže je Veľkonočný pondelok máme trochu problém nájsť nejakú v prevádzke. Po viacerých sklamaniach v Hume, Kotloch a Roči, nachádzame nakoniec vykúpenie v Buzete. Nepamätám si meno reštaurácie, každopádne ju odporúčam, personál bol veľmi príjemní a jedlá chutné, kukuričná polievka na štýl našej fazuľovice rozhodne potešila.

Najmenšie mesto na svete – Hum

Deň piaty – Malo može
Počasie: Premenlivá oblačnosť, vlhko, teplota nad 10 stupňov

Nečakane sme už 2 dni bez lezenia a tak v Kompanji z auta doslova vyskakujeme a bežíme v ústrety vápencovej hradbe. Pod skalami je síce blatko a nástupy ciest sú decentne zatečené, lezieme však o dušu. Po povinnom rozleze v ľahších cestách v sektore Katz, Ajči potvrdzuje svoj titul platňovej princeznej a flashuje technické “Tricky Fingers” (6b+). My ostatní sme si zase z chuti zaliezli v krásnej cez 30 metrov dlhej “Charles” (6b), jednej z najkrajších ciest oblasti. Ku koncu dňa nám svieti slniečko a do oka nám padla nenápadná kratšia cesta “Surla” za 6b. Prvá polovica kolmá technická, druhá silovejšia po lištách do kopca. Ajči dáva slušný OS pokus, ale končí 1 expresku pod zlaňákom, ja v tom istom mieste pri flashi. Na pokus sa cíti aj Mišo a ten nám nakoniec ukáže ako sa pučia lišty v previšteku.

Ajči bojuje v OS pokuse cesty Surla (6b) sektor Katz

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň šiesty – Kako i gdje parkirati?
Počasie: Oblačno, 15 stupňov, vďaka vetru pocitovo o kus menej

Stále je relatívne chladno a tak nás v sprievodcovi upútal sektor v Buzetskom kaňone s príznačným názvom Zimski. Feratka naznačená v sprievodcovi v praxi znamená lano spustené exponovaným žliabkom, zakončeným 5 metrovou hladkou platňou s dvoma kramlami. Pre pohodlie volíme zlanenie a ocitáme sa v kaňone nad riečkou Pivka. Nádherné miesto v lone prírody, akurát nám nepríde príliš vhodné do zimy, v pravej časti fúka vietor a z kaňonu prúdi chladný vzduch. Skala je krásna, dĺžka do 20 metrov, krápniky, soplíky, previšteky, v ľavej časti trochu platňového lezenia, ktoré ale neokoštujeme pre zlé poveternostné podmienky a nepríjemné istenie v prudkom svahu. Keďže tu okrem Palinka je pre nás len jedna lezitelná cesta po jeho prelezoch Ape Maja (6c) a Teške boje (7a+) odchádzame ešte pozrieť oblasť Kamena vrata, nachádzajúcu sa kúsok za Buzetom. Nebyť blízkosti cesty, z ktorej dolieha pod skaly hluk áut, jednalo by sa o romantickú oblasť s peknými výhľadmi. Sú tu najmä platňové cesty, obtiažnosti do 6b a v jaskynke ťažké projekty nad 7b. Každý sme sa doliezli v tom čo nám najviac vyhovovalo, ja som skúšal Brus Pajser (6b) v previšteku po soploch s preklopením do platničky. Celkom prísne, na prelez už neostal čas.

Barbara z(a)vára s úsmevom v oblasti Kamena vrata

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň siedmy – Što ima novog?
Počasie: Polooblačno, 18 stupňov

Konečne podmienka, ideme opäť pozrieť Kompanj, tenotkrát sektor Krankenhaus. Na Palkove odporúčanie idem rovno na rozlez skúsiť “the proudest line” sektoru, rovnomennú Krankenhause za 6c+, 30 metrovú lištovačku do mierneho previsu. Podľa Pinka vraj “vyrovnané lezenie bez výraznejšieho bouldríka, možno v polovici je taký ťažší krok za lištu”. Tento trochu ťažší krok mi dáva celkom jasnú stopku, v ľavačke nie je príťah, po pár márnych pokusoch potiahnem za expresku a už doleziem až do zlaňáka. Ale musím mu dať za pravdu, cesta je skutočný skvost. Ajči radšej kolmičky-platničky, Miči (6c+) je podľa jej gusta, ale trošku nad momentálne možnosti. Ja si spravím aspoň chuť v susednej If (6b), spolu so mnou aj Matica a Mišo a kým si Palinko ide vyliezť svoju najťažšiu cestu výjazdu Katz (7c), ideme s Uchami pozrieť Ghey team sektor. Hneď ako sme zočili kolmú sivú platňu, Ajči ožila a v krásnom OS štýle prebaletila Poskok (6b). Snažil som sa ju napodobniť, moc mi to ale nešlo, boulder strieda boulder, lišta betón, namádžovať nie je kedy, postavíš nič, prichytíš mrdku, pot ti z čela kvape na stehná, noha vysoko na trenie, čakáš kedy strelí, pravačka na zápor – škoda reči, proste vysoká škola lezenia.

Pinko drtí Asylantin (7a) v Krankenhause

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň ôsmy – Vidimo se
Počasie: Slnečno, teplota 25 stupňov

Ako to už býva, posledný deň výjazdu máme najkrajšie počasie, je nám ľúto to nevyužiť a cestou domov sa zastavujeme v kaňone Vela Draga. Ten je lemovaný masívnymi vápencovými stenami, z ktorých sa týčia dlhé skalné vežičky. Na to koľko je tu kameňa, je sprievodca celkom skúpi na cesty. Z rána, na rozbehnutie peristaltiky, si doprajeme vychádzku s pracovným názvom hľadanie sektoru Gorgona. Po hodinke a pol meníme zámer a lezieme na prvej skale, ktorá sa nám dostane pod ruky. S prelezmi sa nám všetko vyjasňuje a aj Gorgonu nakoniec nachádzame. Dominujú ľahšie cesty, klasa je poctivá “old school” a nemusí sa ani liezť príliš vysoké číslo, aby sa človek potrápil. Trošku ešte polezieme, pofotíme, čo to pojeme a pomaličky uzatváreme jarnú rozliezačku na chorvátskej pôde. Som rád, že práve na takom peknom mieste.

Krásna Vela Draga

[See image gallery at www.salora.sk]

Komplet Galéria.

Ajči :

Maťči :

Planovo

V Planove sme v minulosti pôsobili asi najintenzívnejšie a nezostalo nám tu toho veľa. V ľavej časti nedávno (v roku 2011) pribudli 3 nové cesty, z toho 2 v obtiažnosti pre nás. “Bože oprosti” pekné a dlhé 6a nad krížom a susedný “Becar” (6b), ktorý začína bouldríkom do mierneho previsu, za ktorým nasleduje vyrovnané lezenie až do zlaňáku. V minulosti som sa neúspešne pokúšal o “12:59” (6a+), teraz naň konečne dozrel čas a musím povedať, že sa jedná o jednu z najkrajších ciest v sektore. Obťiažnosť pekne graduje a všetko sa odohráva v závere pod zlaňákom. Ajči poškulovala po “FBI” (6b), k prelezu sa ale nakoniec neodhodlala – škoda.

Ucho našlo one-hand rest (Ticica 4b)

Babina bara

Z posledného výjazdu nám tu zostali veľké resty. Ajči a jej nešťastné “Odstupy davle” (6c+) našťastie padli hneď prvý deň. Po skrokovaní sa v nich prešla prvým ostrým a prelezový Čierny Peter sa dostal do rúk mne a ja som si kamarátsky ponechal až do odjazdu. Ajči ešte pridala 6a-čkový testpiece “Hrča Štemer” a nádherné 6b “Mama Mira”. Ja som mal z pred dvoch rokov rozrobené veľmi pekné “Iden doma” (6c), po osviežení krokov padlo tiež na prvý pokus, okrem toho som len bezúspešne búšil do Odstupov, škoda, že toto nie je cesta, ktorá sa dá nachodiť. Pekný kúsok sa podaril Paličke, ktorá sa blysla ťažkým prelezom “Božje gletovani” (7b+).

Mišo je prešmyčka k Omiš (Mama Mira 6b)

Visoke pole

Tu sme strávili najviac času, asi najmä preto, že v minulosti sme tento sektor najviac zanedbávali. Cesty sú v tieni počas celého dňa a dá sa tu liezť v podstate bez obmedzení. Centrálna stena zostala relatívne nedotknutá, pôsobil v nej len silný Pinko. My s Ajči sme si tu dali pre chuť len výživného “Za Stanislava” (6b) a ja som ešte pridal tragickný pokus do “Kastracija ili masturbacija” (6c+), kde som to vzdal hneď ako to začalo byť trochu ťažšie. Veľké veci sa ale diali v ľavej časti. Vďaka Palimu sme sa dostali ku skúšaniu vyšších čísel a neboli sme v nich vôbec márni. Najskôr padla 20 metrová, lištová Pepeljuga (6c), onedlho nato aj susedná Snjeguljica (6c+) a posledný deň dokonca aj Trnoružica (7a). Prelezy ako z rozprávky. Najkrajšia z nich je jednoznačne Pepeljuga, zvyšné dve cesty krásou moc neovplývajú, ale ako sa hovorí, na to sa história nepýta. Ajči si zo sektoru odniesla “Petara Pana” (6a) a “Kapetana Kuku” (6b), mala by aj na ťažšie, ale nezostal na ne čas. Nevadí, bude nabudúce.

Maťe a Visoke pole (Kastracija ili masturbacija 6c+, Za Stanislava” 6b)

Vojan

Pole neorané tento sektor, ale dostali sme sa sem len jeden krát, takže nám tu toho zostalo dosť do ďalších návštev. Za zmienku stoja najmä veľmi pekné, cez 30 metrov dlhé “Plaurita” (6a+) a Njunjavi (6a). Okrem nich sa intenzívne liezla kratšia Drolja (6a) a Pinko sa pochlapil prelezom “Satarluka” (7a+).

Pinko školí vo Vojane (Satarluka 7a+)

Stomorica

Stomorica sa na rozdiel od všetkých predchádzajúcich sektorov nenachádza pri Cetine, ale na opačnom konci Omišu, vo svahu nad mestom. Je celý deň pekne na slniečku a liezť sa tu dá naozaj iba počas chladnejších dní. Určite stojí za návštevu, nachádzajú sa tu krásne a dlhé línie, hlavne nižšej obtiažnosti. Nestihli sme veľa ciest, ale všetky stáli za to. Bouldrová “Bordoška juva” (6b/+), vytrvalostná Chicken (6b) aj ich kombinácia Kanava (6b). Radosť liezť.

Kačka a Stomorica (Bordoška juva 6b/+)

Prelezy a galéria.

Ajči

Maťči:

Oslava prelezov v Radmanovych mliniciach

V Rovinji sa lezie po stenách bývalého vápencového lomu, ktorý sa nachádza južne od mesta na polostrove Zlatni Rt. Skaly sú vysoké 10 až 15 metrov, zasadené v peknom prostredí borovicového hája, v tesnej blízkosti mora. Lezenie samotné až také idylické nie je, poliezli sme s Ajči nejaké ľahšie kvaky do 5c a veľmi rýchlo to zabalili a zamierili radšej k moru s pivkom v ruke.

Po obednej sieste sme sa vydali obzrieť Limski kanal – malebnú morskú zátoku, ktorá sa hlboko zarezáva do vyprahnutej istrijskej pevniny. V porovnaní s Rovinjom tu je lezenie o niekoľko tried lepšie. Prekrásna prírodná scenéria, nádherné vápencové bralá a perfektná červeno oranžová skala nenachajú chladnú žiadnú lezeckú dušu. Pre rýchly prístup sme sa rozhodli pre sektor nad cestou. Dominujú mu ťažie cesty od 6c, zopár ľahších v piatom stupni sa nacháza na jeho pravej strane, tie však v čase našej návštevy boli intenzívne obliehané nemeckou rodinkou. Lezecky aktívny tak bol nakoniec len Palica, ktorý si výdatne zaliezol vo vypečených 6c-čkach.

Ráno opúšťame Rovinj a odchádzame do mestečka Roč, kde máme zajednané ubytko na zvyšok výjazdu. Cestou sa zastavujeme v Dvigrade, kde to podľa fotiek vyzerá na pekné polezeníčko. Dlhý skalný pás sa tiahne nad zeleným údolím, ktorému dominuje zrúcanina hradu. Skaly sú orientované na juh a v lete bývajú také rozpálené, že by sa na nich dalo vyprážať. Povráva sa, že oblasť objavila talianska lezecká legenda Maurizio “Manolo” Zanolla v druhej polovici 80tych rokov. Zanechal tu po sebe výraznu stopu v podobe cesty Malvasia obťiažnosti 8b+/c z roku 1987, ktorá sa vo svojej dobe radila medzi najťažšie cesty sveta. Po rýchlom prieskume oblasti posielam Pala vyliezť aspoň jednu cestu, nech si to tu môžeme odškrutnúť a pobrať sa preč z tejto sauny. Pali nevyzerá byť z lezenia nadšený a po dolezení ho už radšej nedráždim a mlčky balím veci nech sa môžeme vrátiť späť k autu. Oblasť inak nepôsobí zlým dojmom, cesty sú kratšie do 20 metrov, charakter položené až kolmé – viem si predstaviť, že by som si tu v zime zaliezol. Cestou z Dvigradu sme si spravili obednu zastávku v peknom mestečku Motovun, presláveným najmä hľuzovkou.

Nasledujúci deň vyrážame do Kompanju, v poslednom čase tam škodia rakúski lezci a vraj je skala hodná návštevy. Prístup asi 20 minút do kopca, oblasť tvorí dlhý, južne orientovaný pás, prevažne previsnutých vápencových skál. Top sektory a cesty sú ciagle za 7a a viac, rekreační lezci si moc nezalezú. Kým začne svietiť slnko, stíhame zopár 6a. Celkom pekné, ale bohužiaľ pre nás, široko ďaleko jediné.

Horúce počasie využívame na kultúru a ideme sa pozrieť do mestečka Buzet. Nie je tam toho moc k videniu a tak sa stíhame ísť prejsť aj do Buzetskeho kanjonu, ktorý je od mesta čo by kameňom dohodil. Kaňon je lezecky vraj na vzostupe, nové cesty pribúdajú ako huby po daždi a patrí mu významné miesto na mape Chorvátskeho lezenia. Na našu škodu opäť dominujú previsnuté cesty vyšších obťiažností a tak nám zostáva sa len pozerať. Miesto je to každopádne veľmi pekné a stojí za návštevu aj bez lezeckého matroša. Podvečer sme ešte stihli rýchlu prehliadku najmenšieho mestečka na svete Hum a s tmou v pätách sa spokojne vrátili na domček.

Posledný deň výjazdu nás budí dážď a my tak s úľavou môžeme uzavrieť túto lezeckú odyseu počas ktorej sme s Ajči vyliezli asi po 6 ciest. Viac fotiek v GALÉRII. Najbližšie sa vydáme na Istriu až keď trochu potrénujeme.

Od parkoviska je to pod skaly asi 20 minút svižnej chôdze do kopca po peknom chodníčku. Keď človek konečne vystúpi z lesíka, ohromí ho perfektná, viac ako 30 metrová previsnutá stena, ktorú by ste na tomto mieste nečakali. V sprievodcovi je označená ako sektor C a je to síce to najlepšie, čo oblasť ponúka, ale aj ostatné sektory určite stoja za návštevu, spolu sa tu nachádza asi 50 ciest. Prvý deň, po dlhej zimnej pauze sme sa rozhodli rozliezť v sektore D, ktorý tvorí veľká, sivá a položená platňa s cestami od 4a po 6a. Lezenie je perfektne odistené a ideálne pre začiatočníkov, ktorí by chceli začať s lezením na ostrom konci lana. Z kvanta ľahších ciest vylezených v tomto sektore sa nám najviac páčili Piranha (5b) a Mambo no. 5 (6a).

Druhý deň patril sektorom C a B. V Céčku bolo vidieť najmä Palicu, ktorý si podoliezal resty z predchádzajúcej návštevy, ja som si trúfol len na Joke About Summer – madlovité 6c do kopca. V pravej strane sa nachádzajú aj ľahšie cesty – perfektná 15 metrová špára za 5c Metulji So Srečni a ešte krajšia platnička napravo od nej, tiež za 5c Eierbar. Keďže sa nám trošku rozfúkalo presunuli sme sa do B-čka s kratšími platňovitými cestami, kde bolo závetrie. Najkrajšou cestou tam je jednoznačne technické 6b Fak 4 Life, ale lezeckú dušu potešilo aj Gipsy Life (6a+) alebo Wings for Life (5c).

Na posledný deň nám zostal sektor A, s krátkymi a ostrými cestami. Z prelezených ciest mi v pamäti utkveli Trbuuh (6b+) s jedným ťažkým krokom, Petit Beure (6a) jedovatá špárka, Bodulska (5a) – pekná diagonálna špára alebo Global Warming (6a) so špekulatívnym nástupom.

Lezenie na Baške určite stojí za návštevu, oblasť má čo ponúknuť najmä začiatočníkom a mierne pokročilým, ale zabavia sa tu aj pokročilí lezci. Približne 650 km z Bratislavy sa dá zvládnuť pohodovou jazdou za 7 hodín, ubytovanie mimo sezónu je do 10 Eur na osobu/deň. Viac fotiek je tradične v GALÉRII.

Maťči:

Ajči:

Lezenie sme si vačšinou rozdelili na 2 časti, doobeda sme liezli v západne orientovaných sektoroch a podvečer okolo šiestej zase v tých východnejšie orientovaných. Najteplejšie obdobie dňa sme potom väčšinou trávili pobytom na pláži. Ako doobedný sektor u nás jednoznačne vyhrával sektor Babina Bara. Z ťažších ciest sa nám tu podarilo vyliezť niektoré perličky, ktoré som márne obliehal v predchádzajúcich rokoch. Najťažšou tu vylezenou cestou bol pre mňa 15 metrový Vrt (6c), cesta s ľahkým úvodom a ťažkým záverom, kde sa treba vytiahnuť za bočáko-lišty cez bruško a následne s nanič chytmi a nohami na rozpor to dobojovať do zlaňáku. Kým som prišiel na správnu sekvenciu, zabralo mi to pekných pár pokusov. Naopak taká Iva Piva (6b+) ma pustila pomerne ľahko prvým pokusom, za čo som jej nesmierne vďačný. Cesta začína silovým stropom s dobrými chytmi, pokračuje ľahkým lezením do záverečného bouldríku pod zlaňákom, ktorý dokáže prekvapiť. Konečne som preliezol aj v minulosti ťažko skúšanú Moco i Trimer, podľa sprievodcu len 6a+, ale s prehľadom by zniesla aj 6b a to by ešte bola ťažšia v tejto obtiažnosti. Trošku ma mrzí, že som neskúsil skôr cestu Iden doma (6c), ku ktorej som sa dostal až posledný deň výjazdu a na prelez mi už nezostalo síl.

Ajči sa v sektore venovala, na svoje pomery neobvykle vytrvalo, ceste Odstupi Davle (6c+), k úspešnému prelezu jej však chýbalo trochu toho povestného šťastia. Náladu si však spravila prelezom cesty Vrt, ktorým si tak zvýšia svoje lezecké maximum. Okrem toho pomerne ľahko preliezla cesty Moco i Trimer (6a+), Mama Mira (6b) – obe prvým pokusom a mnohé ďalšie v obťiažnosti 5c. Mišo tiež pekne zabojoval a na rozdiel odo mňa si odložil nejakú tú rezervu a ako poslednú cestu výjazdu si preliezol Iden Doma za spomínaných 6c. Okrem toho zaknihoval cesty Vrt (6c), Iva Piva (6b+), Mama Mira (6b), Zorka (jedovaté ale pekné 6a+), Moco i Trimer (6a+), Me too Heike (krásne 6a) a ďalšie ľahšie. Celkom pekne vyčistil sektor. Ten ale nakoniec ovládla Kačka, ktorá tu preliezla najťažšiu cestu Odstupi Davle (6c+), položenú, technickú platňu v ktorej sa o chytoch nedá ani hovoriť. Okrem toho zabodovala v cestách Vrt (6c), Mama Mira (6b), Moco i Trimer (6a+) a nejaké ďalšie do 5c.

Výnimočne sme niekedy pred obedom zašli na návštevu aj do sektoru Visoke pole. Hlavným cielom bola cesta Papa je s vama (ľahšie 6c+), ktorú som po dvoch TR pokusoch jednom RP preliezol na PP. Keďže nám nejaký dobrák zvesil cez noc expresky, ktoré čakali na Kačkin prelez, pripísal som si na druhý deň aj RP prelez. Inak som vela vody nenamútil a okrem toho som sa dostal už iba k dvom cestám Twist off (5c) a Pinokijo (6a+). Tieto dve cesty preliezla aj Ajči a k tomu pridala prelezy ciest Petar Pan (6a) a Za Miljenka (celkom silové 6a). Mišo vsadil v tomto sektore na OS prístup, preliezol na OS Petar Pan (6a), Kapetan Kuka (6b), Twist off (5c) a Pinokijo (6a+) a na Flash Za Miljenka (6a). Sektoru opäť dominovala Kačka, ktorá posledný deň výjazdu preliezla cestu Papa je s vama (6c+) a deň pred tým celkom ťažké Za Stanislava (6b) a Za Miljenka (6a).

Poobedné lezenie sa odohrávalo výhradne v sektore Planovo. Po mnohých rokoch som konečne preliezol veľmi peknú FBI za 6b. Okrem toho som už pridal iba Leut omiški za 6a. Ostatné cesty som už mal prelezené z predchádzajúcich rokov. Úspešna v tomto sektore bola Ajči a hladko sa prešla v cestách Svemir (6a), Apartmani Kuzmič (6a), Rosa Luxemburg (6a) a Tonka se prokurbala (ťažké 5c). Mišo počúvol svoje alpinistické srdce a úspešne udrel do 45 metrovej cesty Nede za 6a a spolu s ňou vyčistil sektor od skoro všetkých 6a, ktoré sa tam nachádzajú. Kačka poslušne nasledovala jeho kroky a jej prelezy kopírujú tie Mišove.

Z prelezov je jasné, že oblasť je určená skôr začínajúcim lezcom, respektíve nepremotivovaným rekreačným lezcom. Dominujú položené technické cesty, do stupňa 6c+, väčšina sektorov je dostupná autom (čiže zaparkujete a leziete) alebo pešo z Omišu max. do 10 minút. V okolí sa nájde aj zopár viacdĺžok, ale tie by som asi skúšal iba za chladnejšieho počasia. Výborného a dostačujúceho sprievodcu nájdete na climbingomis.com. Čo tam nenájdete je info o mieste kde si môžete trochu zabouldrovať. To sa nachádza na pláži z Omišu smerom na dedinku Duče. Nie je to nič prevratné, ale my sme tam strávili jeden pekný podvečer. Nezostáva mi len dodať, že Omiš je pre mňa srdcová záležitosť.

Prelezy: