Krottensee

Udrieť chceme až v pondelok, nech v ceste nie je plno ako na Hlavnej stanici pred víkendom a tak celý výlet ponímame ako road trip Rakúskom, nikam sa neponáhľame a užívame si každý moment a okamih. V sobotu ráno sa zastavujeme na osvedčenom Peilsteine a na raňajky si dopriavame výdatnú porciu platňového lezenia v dierkatom vápenci. Dávame si zopár ciest pre chuť, zvesíme nejaké staré pytle v sektore “Zinnenkessel” a lezenie zakončíme parádnou 35 metrovou linkou “Lochstreifen”. Obedík na lúčke pod skalami dokreslí letnú idylku a uspokojení po každej stránke vyrážame k Wolfgangsee pri Salzburgu, kde chceme prespať v niektorom z početných kempov. Celkom nás zaskočilo, že turistická sezóna je ešte stále v plnom prúde a jazero je intenzívne obliehané z každej strany. Nocľah nachádzame asi až v piatom kempe, keď už to vyzeralo, že budeme skladať zadné sedadlá v aute na nejakom opustenom parkovisku. Všetko však dobre dopadlo, narýchlo staviame stan a pred západom slnka sa stíhame ešte aj okúpať.

Gross Fieberhorn v strede

V nedeľu ráno sa pohrávame s myšlienkou ísť si zaliezť na Falkenstein nad jazerom Mondsee, v St. Gilgene sa nám však takto skoro ráno nedarí nájsť nikoho, kto by nás tam člnom zaviezol a tak si musíme nechať zájsť chuť a odchádzame si vylepšiť náladu na krásne miesto k jazeru Krottensee. Na dnes je ešte v pláne výstup na chatu Werfener Hütte, tak sa dlho nezdržujume a po obednej sieste vyrážame opäť na cesty. Auto nechávame nad obcou Werfenweg, kúsok za hotelom Samerhof, kde nám hlási smerovník na chatu príjemne 2 a pol hodinky. Celkom strmo stúpame najskôr k Mahdegg-Alm a odtiaľ potom lesom a na záver kosodrevinou až na chatu, spolu asi 1000 výškových metrov. Celkom makačka, asi by som nechcel dať nástup do cesty aj lezenie v jeden deň. Na chate treba počítať s tým, že v jej blízkosti nie je žiaden zdroj pitnej vody a najbližší prameň stretnete po ceste asi hodinku pod chatou. Pri ňom je nastavaných kopec prázdnych 5 litrových bandasiek s prosbou od chatára na vynášku. Pochlapil som sa a dve som vyniesol, nech nerobím hanbu slovenským alpinistom. Okrem vďaky a čučoriedkovej limče, nám chatárka následne čapovala vodu z prinesenej bandasky zadarmo, inak by sme si ju museli kupovať. V nedeľu je chata prázdna, celý láger máme pre seba, naviac za “Samstag Preis” (10 očí za oboch). Mimo nás tu je už len jeden štamgast, trojica lezcov a dva páry lám. Skôr než krajinu zahalí tma, bežíme si narýchlo obzrieť nástup do cesty, ktorý sa nachádza asi 10 minút od chaty pekne po vrstevnici.

Flitterwochen

Ráno vstávame ešte za šera, natlačíme orechovník a poberáme sa k nástupu. Na deň sú hlásené tridsiatky, berieme 3 litre vody, malo by to stačiť. Začiatok cesty je označený nápisom “Fun”, línia začína rampou pod previštekom a postupne prechádza do položených platní, kde nasleduje klasické štvorkové lezenie. Druhú a tretiu dĺžku spájam, čím sa dostávame na policu kde začína Flitterwochen. Smer celkom neodhadujem a darí sa mi naliezť do nejakej dardy. Pri treťom nite mi to dochádza a krkolomne zliezam späť. Stálo nás to ale dosť času a znechutení hľadaním pokračujeme prvou schodnou líniou, na ktoru narazíme. Postupom času zisťujeme, že pokračujeme v ceste “Fun in the Sun”. Natiahnem ďaľšie 2 dĺžky a opäť sa ocitáme na veľkej polici. Tu sa už konečne zorientujeme a natraverzujeme do Flitterwochen. Jedna krátka a ľahká dĺžka a už sme pod kľúčikom. Nasleduje pekné lezenie v kolmej platni, na 6+ celkom výživné, štand vynechávam a pokračujem dĺžkou za 6-, opäť veľmi pekná dĺžka a vyrovnané technické lezenie. Na ďalší štand mi to už ale nevydá a tak dávam slučku do pochybných hodín, zatajím dych ani neodsadám a len istím. Za chvíľu je pri mne Ajči, vyzerá, že si lezenie užila, za odmenu ju posielam rovno ďalej do regulérneho štandu. Tu Flitterwochen končí a napája sa na poslednú dĺžku Fun, opäť za 6+ a opäť poctivých. 40 metrová platňa nás privádza na panoramatický hrebienok mezi Malým a Veľkým Fieberhornom.

Fun in the Sun

Dávame si kratší oddych, máme už za sebou cez 300 metrov lezenia, deň nám pekne pokročil a slniečko začalo pripekať. Pokračujeme ľahko po hrebienku k prvému štandu cesty Panorama pod skalnou vežičkou. Zo štandu sa ešte chvíľu pokračuje voľne v rozbitom teréne, ktorým sa dostávame k zafixovanému, hodne vzdušnému traverzu. Celkom pumpovačka, kričím na Ajči nech sa moc nezabáva, lebo jej natečie. Má našťastie nazhybované a aj keď trochu zadýchaná, prelieza to na pohodu. Vo vzduchu už cítiť vrchol a tak sa nezdržujeme a po starých cementových skobách blúdime 2-jkovým terénom, ktorý nás má priviesť pod vrcholové platne. Keďže je to okolo 65 metrov musím robiť medzištand tesne pred koncom, z čoho mám strašnú radosť. Je minimálne 40 stupňov, nohy mi prerastajú lezečky a začínam upadať do tradičnej multipič depresie. Našťastie lezenie nepoľavuje a krásna 40 metrová platňa (papierovo za 5, ale zniesla by aj 6kový stupeň), ma preberá z letargie. Ešte jedna kratšia dĺžka a už sme pod záverečnou stienkou. Posledné 2 dĺžky vedú rozlámanou kúto-špárou, na odlezy radšej nemyslím a snažím sa liezť precízne, aby som niečo nevytrhol. Vynechávam štand a dorážam na jeden záťah aj poslednú dĺžku, ktorá končí na vrcholovej lúčke. Čas nám celkom pokročil, ani by som nepovedal, že nám to trvalo 7 hodín. Dlho sa preto nezdržujume, valíme späť na chatu, kde krátko regenerujeme a pokračujeme k autu. Nocľah ešte nemáme celkom premyslený, na pumpe kupujem mapu a z tretieho výkladu sa rozhodujeme pre kemp pri jazere Grundlsee, hlavne preto, že sme tam už boli pred pár rokmi a vieme čo nás tam čaká. Do kempu prichádzame až za tmy, namiesto Ajči som v aute priniesol zdochlinu, teplá sprcha ju našťastie dáva do kopy.

Zaistený traverz Panoramy

Budíme sa opäť do azúrového rána, dávame si raňajky na brehu jazera a rozmýšlame nad lezením na neďalekých skalkách v Gössler Wande. Nachádzajú sa tu dva sektory, každý s približne 10kou ciest, väčšina z nich je označená menom a obtiažnosťou. Dominujú ľahšie cesty do 7 UIAA. Je dosť teplo, ale v tieni trochu skalkárčime v ľahších cestách. Po rokoch si opäť preliezam miestny skvost Fochtl za 6+. Cez obed sa prechádzame k jazeru Toplitzsee, ale davy nemecky hovoriacich dôchodcov nás zaháňajú späť a kúpanie radšej odkladáme ku Grundlsee. Tu si v kľude na plážičke vychutnávame slnečné lúče, priezračnú vodu, nádherné prostredie a jeden pár Frankfurterov. Len s ťažkým srdcom sa poberáme z tohto raja späť domov.

Fun in the Sun + Flitterwochen + Panorama | Tennengebirge
6+ UIAA (4+,3,4,4-,4,3+,3,6+,6-,6+,1,5/A0,2,5,4+,5+) | 550 m
Pozitíva: expozícia, výhľady, pekné lezenie v ťažších dĺžkach, 5/A0 traverz, cesta končí na vrchole , ľahký nástup aj zostup
Negatíva: veľa ľahkých dĺžok, záver je rozlámaný

Galéria je na svojom mieste, topo a detaily k lezeniu sú tradične na bergsteigen.com

Ajči & Maťči

Prepoveď počasia nebola ideálna a tak sme sa rozhodli, že cestou sa ešte zastavíme v Höllentali a v prípade intenzíveho dažďa zadrtíme v Adlitzi. Našťastie nám ale cez deň počasie celkom prialo a tak sme si mohli dať ako rozlez pred Seeblickom 6 dĺžkovú Via Helma na Wachthüttelturm-e. Do cesty sme si zobrali len jednoduché 60 metrové lano, 10 expresiek a prilbu. Prvé dve dĺžky (5-, 5) sú skôr na zahriatie a nerobili nám väčšie problémy. Dostali sme sa tak rýchlo do tretej dĺžky, v ktorej nás čakal kľúčový traverz za 7-. Ani ten však nie je príliž ťažký, preliezli sme ho obaja rýchlo, pekné kroky za dobré chyty. Štvrtá dĺžka je opäť len do počtu (5+), aj keď trošku zaskočila a priviedla nás do veľmi peknej piatej dĺžky – 30 metrovej 6+ky ponúkajúcej super vyrovnané lezenie. Na záver nás čakala ešte chytovitá špára za 6 a po približne 2 hodinách sme mali dolezené. Keďže počasie vyzearalo stále celkom optimisticky, šli sme si ešte zaliezť zopár jednodĺžok do sektoru Fuchslochgraben. Večer sa nám počasie už ale definitívne pokazilo a tak sme za dažďa rozložili stan na pakovisku v Kaiserbrunne a otvorili fľašu borovičky.

Na druhý deň ráno nevyzeralo počasie o nič lepšie ako keď sme šli večer spať. Vstali sme až okolo obeda, pobalili veci a pomaly sa pobrali k jazeru Grundlsee, kde sme chceli prenocovať v kempe pri jazere. Jazero nás privítalo pekným počasím, Gasthaus aj tak otváral až o piatej, voľný čas sme teda využili prechádzkou k neďalekým skalám, ktoré sme si všimli už z kempu. Z diaľky vyzerali celkom chytovito tak sme pre istotu zobrali aj lano keby sa tam náhodou dalo liezť. Z výsledku sme boli príjemne prekvapení – stena sa volá Gössler Wand, má 200 metrov a nachádzajú sa tam 2 sektory, každý s asi desiatkou ciest. Jedna cesta dokonca vedie až na vrchol a je od bratov Huberovcov, zvyšok sú jednodĺžky do 30 metrov v obtiažnosti od 5 do 8-. Skala kde lezú Huberovci nemôže byť zlá a tak zatiaľ čo zvyšok zápasil s opicou z predchádzajúceho dňa, ja som si preliezol zopár ľahších ciest. Po hodinke som to zabalil a vyrazili sme späť do dediny na zaslúžené pivko. Večer sme ešte dorazili druhú flašu borovičky, nejaké pivá, okúpali sa v ľadovom jazere – skrátka pripravili na zajtrajší lezecký deň.

Ráno sme sa zobudili do jasného, slnečného dňa a tak nám nič nebránilo vyzdvihnúť si to, po čo sme sem prišli. K nástupu vedie pekná lesná cesta z parkoviska pred Gasthofom Tressensattel. Ten sa nachádza na kopci medzi jazerami Altausseer See a Grundlsee. Asi 100 metrov za hrádzou Grundlsee (smerom z Bad Aussee) treba odbočiť doľava do kopca a pokračovať stále po hlavnej ceste až na koniec asfaltky, kde sa nachádza malé parkovisko, z ktorého je už vidieť stenu. Okolo deviatej hodiny, po výdatných raňajkách sme konečne vyrazili po turistickej značke vedúcej na Trisselwand, z ktorej sme sa po pár minútach odpojili pri smerovníku s nápisom “Zum Trisselwandeinstieg”. Neznačená lesná cestička nás potom pohodlne priviedla až k stene. Bolo asi 10 hodín a my sme si naivne mysleli, že začíname liezť našu cestu, prvé dve dĺžky sú totiž trojkové traverzy s jednou skobou v strede. Stena je rozľahlá a my opakovane naliezame plní nádeje, že je to náš smer a následne sklamaní sa vraciame späť k nástupu. Po 2 hodinách blúdenia sme konečne našli líniu, neboli sme si istí či našu, ale boli sme v stave, keď nám to bolo jedno. Hodinky ukazovali skoro 12 hodín, fľaša vody, ktorá nám mala vydržať počas celého lezenia bola do polovice vypitá a do steny sa práve začalo opierať poludňajšie slnko.

Opatrne sme sa začali prebíjať rozbitým terénom, skala bola zo začiatku dosť nekvalitná, drolivá, naviac sme si pomaly začali uvedomovať, že nelezieme našu líniu, dĺžky ani obtiažnosti vôbec nesedeli s nákresom. Moc sme to neriešili a postupovali sme ďalej s nádejou, že časom sa napojíme do správneho smeru. Po asi 10. dĺžkach začínalo lezenie pripomínať to, čo sme mali v našom nákrese, smola bola, že podľa topa sme boli len v 6. dĺžke. Čas pokročil, voda sa oteplila a skoro aj vypila, nič z toho nás však nerozhodilo a pokračovali sme neohrozene ďalej. Lezenie začalo byť konečne pekné, po kameňolome, ktorým sme liezli zo začiatku to bola zaslúžená odmena. Aj keď sme si to nepriznávali, začali sme byť príliš pomalí, striedanie na štande nám trvalo celú večnosť, nohy začínali byť z lezečiek úplne na kašu. Preliezli sme ďalšie štyri dĺžky za 6+, 4+, 6-, 5+ a o 17:30 sa pred nami objavili štyri záverečné a najťažšie dĺžky cesty. Pozreli sme sa na seba a aj bez slov pochopili, že pre dnešok je vymalované. S ťažkým srdcom sme sa rozhodli pre zlanenie. Na ďalší postup sme už nemali psychické ani fyzické sily.

Ten kto už zlaňoval položenú platňu plnú vegetácie si asi vie predstaviť ako vyzerá zlanenie 300 metrov takéhoto terénu. O 21:00 sme boli späť na nástupe na pokraji síl, po viac než troch hodinách trápenia. Peťo od radosti začal jesť sneh a ja som z batoha vytiahol čelovku nech náš návrat späť k autu nie je až taký zúfalý. Topo zo stránky www.bergsteigen.at a viac fotiek sa nachádza v GALÉRII.