Ranný pohľad zo Zvolena

V piatok prespíme ešte v Banskej Bystrici a skoro ráno vyrážame na stanicu, odkiaľ sa necháme zaviesť na Donovaly. Autobus nám ušetril dosť času a hlavne prevýšenia a tak na prvý vrchol hrebeňa, Zvolen nám to netrvá ani hodinku. Výhľady sú síce obmedzené kvôli počasiu, v ďiaľke sa však vypína v rannom opare, náš hlavný dnešný cieľ, Krížna. Leto je v plnom prúde a my pomaly kráčame krásnymi zakvitnutými lúkami cez Malý Zvolen a neskôr Motyčskú hoľu do sedla Veľký Šturec. Zatiaľ máme dosť síl a tak neoddychujeme dlho a pokračujeme pre zmenu hustým lesom, smerom na Rybovské sedlo. Je celkom sparno, ale dúfame, že počasie vydrží. Táto časť hrebeňa Veľkej Fatry je pre nás nová a aj keď som bol na Krížnej niekoľkokrát, túto výstupovú trasu som ešte nevyskúšal. Hrebeň je pomerne členitý a značka ho poctivo kopíruje, takže turistika je dosť fyzicky náročná.

Rozkvitnuté veľkofatranské lúky

Obedujeme niekde v okolí Rybovského sedla, odtiaľ je to na Krížnu iba na skok, na vrchole sa ale nezdržujeme a pokračujeme rýchlo na Kráľovu studňu, keďže sa obloha začína podozrivo zaťahovať. V hotelovom bufáči strovím jedno pivko a mastíme smerom na Malý Šturec do našej kôlničky. Smerovník ukazuje niečo cez dve hodiny a u nás sa začína prejavovať únava, aj morálka tímu začína upadať. Našťastie ju pozdvihne hustý dážď, ktorý nás zastihne niekde na polceste a chvíľu nás sprevádza na našom putovaní. Po čase ustane a o chvíľu je zase jasno, navyše sa na zákrute objavuje náš dnešný hotel. Ten je pomerne jednoduchý, tvorí ho jedna miestnosť, ktorá má po bokoch lavičky. Je síce bez dverí, ale strecha je zachovalá a neprší cez ňu, čo je podstatné. Na večer niečo pojeme, na zahriatie zvaríme polievku, urobíme si malú vatru nech nám je veselšie a ja ešte z brvien, ktoré sa váľajú na okolí zbúcham improvizované dvere, nech sa cítime bezpečnejšie. Unavení po celom dni veľmi rýchlo zaspávame.

Náš nocľah nad Malým Šturcom

Niet nad prebudenie v lone prírody, keď sa v ušiach ozýva štebot vtáctva, les vonia čerstvo po daždi a hrejivé ranné slnko rozmrazuje naše nocou vyzimené telá. Ráno sa nikam neponáhľame, pomaly pobalíme veci, poraňajkujeme a hlavne sa tešíme na hlavný cieľ výletu Kremnické vrchy. V Malom Šturci sme za okamih, kto tam už bol pochopí, že sa nezdržujeme a strmým stúpaním začíname spoznávať toto pre nás nové pohorie. Strieda sa jeden strmý svah za druhým a ťažko nastúpané výškové metre, musí človek oželieť v zápätí v klesaní a takto sa to opakuje niekoľkokrát až po Svrčinník. Tu sa rázom mení charakter krajiny a my máme pocit akoby sme sa preniesli do niektorej z Turgenevových poľovníckych poviedok. Les je zrazu redší, stromy sú menšieho vzrastu, podložie je machové, sem tam prerušené papradím – rozhode vítaná zmena. V sedle Flochovej si robíme krátku zachádzku a ideme sa pozrieť na rovnomenný vrch, ktorý je dominantou tohto pohoria.

Rovinatý vrchol Flochovej

Po tejto povinej jazde sa rýchlo vraciame na červene značenú hrebeňovku a mierime na Kordícke sedlo, príjemným, prevažne rovinatým ihličnatým lesom. Niet divu, že toto pohorie je vyhlásený bežkársky raj, terén je tu pre tento šport priam ideálny. Za Kordíckym sedlom sa charakter opäť mení, les je zmiešaný aj prevýšení pribudlo. Záverečný úsek hrebeňa cez Vyhnátovú, Tunel do Bystrického sedla už prechádzame na autopilota, máme toho už dosť, navyše nad nami visia búrkové mraky. V okolí vysielača na Skalke si pretrpíme asi najškaredšiu časť hrebeňa a kĺby ako odmenu po dvojdňovej turistike dostávajú “regeneračný” zbeh po modrej na Králiky so záverečným šprintom na autobus späť do Bystrice.

Záver výletu nad Králikmi

Krajinne veľmi rôznorodá, turistami nie veľmi často navštevovaná, ale veľmi príjemná – tak by som charakterizoval našu dvojdňovú túlačku v okolí Banskej Bystrice. Určite sa ešte vrátime dokončiť hrebeň do Kováčovej a nazrieť aj do časti okolo Krahúľ. Na konci článku sa nachádza orientačná mapa a profil zo stránky hiking.sk a tu je link na galériu. Horám zdar !

Na Chatu pod Hrbom, kde sme sa rozhodli prespať (veľa iných možností sa poblíž ani nenachádza), sme sa vybrali zo Slovenskej Ľupče, kde sme zakotvili auto pred kostolom. Prešli sme cez hlavnú cestu a železnicu a po zelenej značke vošli do lesa priamym smerom v ústrety dobrodružstvu. Asi za hodinku nás chodník vyviedol na lúky a pasienky nad Ľubietovou a aj keď už jeseň a jej farebné divadlo pomaly doznievali, bolo sa ešte na čo pozerať. V Ľubietovej nás privítalo zrevitalizované námestíčko a asfaltová odysea po modrej značke, kde nás cestou obiehali miestni chatári na škodovkách. Záverečný polhodinový úsek lesom bol tak celkom vítanou zmenou. Na chatu sme dorazili pomerne skoro, než sa zotmie rozhodli sme sa, vybehnúť narýchlo na Hrb, pofotiť západ slnka. Mraky boli spočiatku proti, ale nakoniec zubaté slniečko na moment vykuklo a zahalilo kraj impozantným zlatistým závojom. Na chate nás po minulomesačnej návšteve už neprekvapilo, že na večeru boli iba párky a po dvoch pivkách sme zapadli na izbu.

Na druhý deň nás víta chladné ráno, ale počasie je ukážkové, v dolinách mlieko, na oblohe plech. Na rýchlo vybiehame opäť na Hrb, mimochodom geografický stred Slovenska, pofotíme Nízke Tatry a ponárame sa do hustých lesov Ľubietovského Vepra. Je celkom sviežo a tak sa moc nezdržujeme, prvé výhľady sa naskytnú až na lúkach v okolí Veporských skaliek, dominuje im Klenovský Vepor a Nízke Tatry, bystré očká dovidia aj na Vysoké. V sedle Jasenová sa opäť pohrúžime do nepreniknuteľných húštin, stopy po ľudskej aktivite tu okrem chodníčka, aj toho miestami ťažšie rozoznateľného, nie sú žiadne. V lese panuje temno, našťastie celou cestou až na Poľanu, je pomerne často možnosť odbočiť z chodníka po výhľady na obe strany. Za celý čas nikoho nestretáme a aj na rozľahlom vrchole sme sami. Absolvujeme povinné foto a nasleduje zdĺhavý zostup do Detvy. Cestou míňame zatvorený hotel Poľana s fungujúcim bufetom. Slniečko pekne vypeká a tak obedujeme na terase pred hotelom. S plnými bruchami následne zbehneme na Kalamárku a popri skalách až do Detvy. Zaverečné kilometre dedinou a neskôr sídliskom už berieme ako povinnú jazdu.

Za dva dni sme prešli necelých 50 kilometrov, pohodovým tempom bez výraznejších prevýšení. Cestou nečakajú na turistov žiadne nástrahy a pohodlné ubytovanie na Chate pod Hrbom, robí z tejto hrebeňovky vhodného kandidáta na rodinný výlet. Viac fotiek tradične v GALÉRII, rovnako tak na záver mapa a výškový profil zo stránky hiking.sk.

Hneď z úvodu dostávame depresiu, keď značka vchádza do lesného polomu, z ktorého sa ani za Boha nevieme vymotať. Červená je v nenávratne, tak to skúšame freestajlom a končíme v malinčí. Z kopca je našťastie celkom dobrý výhľad a tak si vieme aspoň na hrubo vytýčiť kadiaľ ďalej. Nakoniec sa nám darí vrátiť sa späť na značku a úspešne doraziť do sedla Diel. Zo sedla pokračuje cesta na Klenovský Vepor, najvýraznejší vrch Veporských vrchov, bezproblémovo a rýchlo nám odsýpa. Vedie vlnitým terénom v lesnom poraste a je skúpa na nejaké veľkolepé scenérie. Na samotný Vepor je to chvíľku strmšie do kopca, ale nič tragické. Výhľady sú značne obmedzené, navyše sa celkom zatiahlo, tak sa ani nezdržujeme a valíme ďalej smerom na Kysucu.

Po obede sa počasie umúdrilo a my prežívame naozaj krásne chvíľe v tomto malebnom prostredí. Túlame sa krásnymi sýtozelenými lúkami, vyhrievame sa na zubatom slniečku a úplne zabúdame na náklad, ktorý nesieme na chrbtoch a kilometre, ktoré máme v nohách. Prvý väčší kontakt s civilizáciou prichádza v sedle Javor pri obci Sihla, po krátkom úseku, ktorý vedie po hlavnej ceste, sa však zanedlho opäť ponárame do nášho sveta. Pred piatou míňame salaš Obrubovanec nachádzajúci sa pod rovnomenným vrchom. Keďže máme do tmy ešte dosť času a stav salaša nie je zrovna najlepší, pokračuje ďalej smerom na Zákľuky. Príjemná cesta v podvečernom slniečku rýchlo ubehla a na vrchu nás privítal katalógový západ slnka, ktorý nám pripomenul, že by sme sa mali poobzerať po nocľahu. V ruksaku pre istotu nesiem stan, ten však zostáva nevybalený, keďže asi 5 minút od vrcholu Zákľuk nachádzame senník vhodný na prenocovanie. Časť strechy je síce poškodená, ale pred slabším dažďom by ešte ochránila.

Vyspali sme sa do ružova a po desiatich hodinách prerušovaného spánku, keď nás z času na čas prebudila zver, ktorá sa došla do krmelca navečerať, sme usúdili, že je najvyšší čas, pobrať sa ďalej. Na rýchlo sme ešte vybehli pofotiť východ slnka a potom sme sa nenávratne ponorili do hustých lesov doliny Kamenistého potoka. V okolí nádrže Hronček chvíľu derieme asfalt, potom naša červená zabáča do lesa po širokej lesnej zvážnici. Charakter okolitej krajiny sa zmenil a nám je trochu smutno za lúkami a pasienkami z predchádzajúceho dňa. Pri horárni Tri vody, opäť prechádzame na asfalt, pri živote nás udržuje vidina čapovaného piva na neďalekej chate pod Hrbom, miesta našej obednej prestávky. Chvíľu putujeme popri Jeleňovskom potoku, krajom s partizánskou minulosťou až sa ocitneme na lúčke pod kopcom Hrb, ktorý je geografickým stredom Slovenska.

Na chate nás čaké sklamanie v podobe “bohatého” obedového menu, ktoré tvorí iba jedna položka – párky. Ešte väčšia rana prišla, keď som v bufetovom okieku načal tému piva a bol mi ponúknutý iba lahváč – aspoňže mali Steiger. Dlho sme sa nezdržali a spolu s chatou dozrel čas rozlúčiť sa aj s Rudnou magistrálou. Rozhodujeme sa, že výlet zakončíme zostupom po modrej do obce Predajná. Jej dĺžka nás celkom prekvapila, ale nakoniec úspešne schádzame až k opustenej železničnej zastávke. Chvíľku len tak oddychujeme, keď nás z driemot po pár minútach vytrhne motoráčik s ceduľkou Brezno. Ajči otestuje rušňovodiča vychytralou otázkou, že kam ma namierené a až keď jej s úsmevom odpovie, že do Brezna tak neváhame a naskakujeme. V Brezne už toľko šťastia nemáme a späť do sedla Zbojské berieme taxík za 20 očí. Na salaši si vynahradzujeme obedové fiasko poriadnou porciou halušiek a uspokojení sa poberáme na cestu domov. Fotografie spolu s mapkou a výškovým profilom nájdete tradične v GALÉRII. Horám zdar! Nazdar!