Deň prvý – Dobrodošli
Počasie: Zamračené, teplota pod 10 stupňov, občasný vietor

Na Krku nie sme prvý krát, ale Belove stene sme ešte neskúsili, tak reku poďme sa rozliezť tam. Sektory sú roztrúsené po náhornej planine, každý má tak do desať ciest. Zložíme sa v “Áčku”, je tu pekná rovinka na istenie a fajn skala. Cesty lezieme za radom, sú si dosť podobné dĺžkou aj obtiažnosťou, najkrajšia je asi “You stupid woman” za 6a.

Matica lezie Michelle from rezistons (6b)

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň druhý – Kako ste?
Počasie: Zamračené, teplota 8 stupňov, prehánky

Nasledujúci deň vsádzame na istotu a zamierime do top oblasti na ostrove – Portafortuny. Resty z minula nám zostali v podstate iba v hlavnom sektore “C” a tak niet o čom premýšlať. Po rýchlom rozleze skúšame nádhernú líniu “Pustolovec Rajd” (6c). Asi 8 expresiek ľahkého lezenia je zakončených bouldríkom a jedovatým dolezom k zlaňáku. Lezie sa aj miestna klasika, vytrvalostné monštrum po madlách “Joke about summer” (6c), na prelez ale podmienky nie sú. Sektor má solidnú návštevnosť vzhľadom na počasie, k zapytlenému Firewallkerovi sa kvôli iným dvojkám ani nedostávame. V núdzi čas vypĺňame platňovou peckou “Fak 4 Life” vylezenou dávnejšie, z mizérie nás napokon oslobodzuje dážď.

Mišo uteká pred bandaskami v Joke about summer (6c)

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň tretí – Je li sve u redu?
Počasie: Slnečné, teplota 20 stupňov

Najlepší deň na Krku a my dodnes nechápeme, prečo sme sa rozhodli pre turistiku. Zámer zakončiť túlačku kamennými dolinami a roklinami v oblasti Bunculuka nám prekazili Rakúske topinky, navešané okolo skaly. Cesty inak krásou neohúrili a lezenie by asi aj tak za veľa nestálo. Pekné počasie sme aspoň využili na oddych na pláži, ktorý nám spríjemňovali nudistky v dôchodkovom veku. K večeru sa dievčence pripravili na pondelkovú šibačku maľovaním kraslíc, ale trošku zbytočne. Na ostrove je totiž problém nájsť akýkoľvek prútik, ktorý by nebol zdobený minimálne päť-centimetrovými tŕňmi a korbáč v potravinách nepredávali.

Turistika na ostrove Krk

Deň štvrtý – Škampi na žaru i prženi krompir
Počasie: Mrholenie, teplota 5 stupňov

Na parkovisku pod Portafortunou si pod zlovestnými mračnami búchame hlavy, prečo sme neliezli včera a presúvame sa do druhej kapitoly nášho výjazdu zvanej Istria. Ubytovaní sme tak ako pred dvoma rokmi opäť v Roči, tentokrát v apartmáne Dolores. Na ubytko prichádzame skoro, teta na nás nie je pripravená, asi ju vnukovia šibali celé dopoludnie a tak nemala kedy upratať. Čas chceme zabiť v reštike, ale keďže je Veľkonočný pondelok máme trochu problém nájsť nejakú v prevádzke. Po viacerých sklamaniach v Hume, Kotloch a Roči, nachádzame nakoniec vykúpenie v Buzete. Nepamätám si meno reštaurácie, každopádne ju odporúčam, personál bol veľmi príjemní a jedlá chutné, kukuričná polievka na štýl našej fazuľovice rozhodne potešila.

Najmenšie mesto na svete – Hum

Deň piaty – Malo može
Počasie: Premenlivá oblačnosť, vlhko, teplota nad 10 stupňov

Nečakane sme už 2 dni bez lezenia a tak v Kompanji z auta doslova vyskakujeme a bežíme v ústrety vápencovej hradbe. Pod skalami je síce blatko a nástupy ciest sú decentne zatečené, lezieme však o dušu. Po povinnom rozleze v ľahších cestách v sektore Katz, Ajči potvrdzuje svoj titul platňovej princeznej a flashuje technické “Tricky Fingers” (6b+). My ostatní sme si zase z chuti zaliezli v krásnej cez 30 metrov dlhej “Charles” (6b), jednej z najkrajších ciest oblasti. Ku koncu dňa nám svieti slniečko a do oka nám padla nenápadná kratšia cesta “Surla” za 6b. Prvá polovica kolmá technická, druhá silovejšia po lištách do kopca. Ajči dáva slušný OS pokus, ale končí 1 expresku pod zlaňákom, ja v tom istom mieste pri flashi. Na pokus sa cíti aj Mišo a ten nám nakoniec ukáže ako sa pučia lišty v previšteku.

Ajči bojuje v OS pokuse cesty Surla (6b) sektor Katz

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň šiesty – Kako i gdje parkirati?
Počasie: Oblačno, 15 stupňov, vďaka vetru pocitovo o kus menej

Stále je relatívne chladno a tak nás v sprievodcovi upútal sektor v Buzetskom kaňone s príznačným názvom Zimski. Feratka naznačená v sprievodcovi v praxi znamená lano spustené exponovaným žliabkom, zakončeným 5 metrovou hladkou platňou s dvoma kramlami. Pre pohodlie volíme zlanenie a ocitáme sa v kaňone nad riečkou Pivka. Nádherné miesto v lone prírody, akurát nám nepríde príliš vhodné do zimy, v pravej časti fúka vietor a z kaňonu prúdi chladný vzduch. Skala je krásna, dĺžka do 20 metrov, krápniky, soplíky, previšteky, v ľavej časti trochu platňového lezenia, ktoré ale neokoštujeme pre zlé poveternostné podmienky a nepríjemné istenie v prudkom svahu. Keďže tu okrem Palinka je pre nás len jedna lezitelná cesta po jeho prelezoch Ape Maja (6c) a Teške boje (7a+) odchádzame ešte pozrieť oblasť Kamena vrata, nachádzajúcu sa kúsok za Buzetom. Nebyť blízkosti cesty, z ktorej dolieha pod skaly hluk áut, jednalo by sa o romantickú oblasť s peknými výhľadmi. Sú tu najmä platňové cesty, obtiažnosti do 6b a v jaskynke ťažké projekty nad 7b. Každý sme sa doliezli v tom čo nám najviac vyhovovalo, ja som skúšal Brus Pajser (6b) v previšteku po soploch s preklopením do platničky. Celkom prísne, na prelez už neostal čas.

Barbara z(a)vára s úsmevom v oblasti Kamena vrata

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň siedmy – Što ima novog?
Počasie: Polooblačno, 18 stupňov

Konečne podmienka, ideme opäť pozrieť Kompanj, tenotkrát sektor Krankenhaus. Na Palkove odporúčanie idem rovno na rozlez skúsiť “the proudest line” sektoru, rovnomennú Krankenhause za 6c+, 30 metrovú lištovačku do mierneho previsu. Podľa Pinka vraj “vyrovnané lezenie bez výraznejšieho bouldríka, možno v polovici je taký ťažší krok za lištu”. Tento trochu ťažší krok mi dáva celkom jasnú stopku, v ľavačke nie je príťah, po pár márnych pokusoch potiahnem za expresku a už doleziem až do zlaňáka. Ale musím mu dať za pravdu, cesta je skutočný skvost. Ajči radšej kolmičky-platničky, Miči (6c+) je podľa jej gusta, ale trošku nad momentálne možnosti. Ja si spravím aspoň chuť v susednej If (6b), spolu so mnou aj Matica a Mišo a kým si Palinko ide vyliezť svoju najťažšiu cestu výjazdu Katz (7c), ideme s Uchami pozrieť Ghey team sektor. Hneď ako sme zočili kolmú sivú platňu, Ajči ožila a v krásnom OS štýle prebaletila Poskok (6b). Snažil som sa ju napodobniť, moc mi to ale nešlo, boulder strieda boulder, lišta betón, namádžovať nie je kedy, postavíš nič, prichytíš mrdku, pot ti z čela kvape na stehná, noha vysoko na trenie, čakáš kedy strelí, pravačka na zápor – škoda reči, proste vysoká škola lezenia.

Pinko drtí Asylantin (7a) v Krankenhause

[See image gallery at www.salora.sk]

Deň ôsmy – Vidimo se
Počasie: Slnečno, teplota 25 stupňov

Ako to už býva, posledný deň výjazdu máme najkrajšie počasie, je nám ľúto to nevyužiť a cestou domov sa zastavujeme v kaňone Vela Draga. Ten je lemovaný masívnymi vápencovými stenami, z ktorých sa týčia dlhé skalné vežičky. Na to koľko je tu kameňa, je sprievodca celkom skúpi na cesty. Z rána, na rozbehnutie peristaltiky, si doprajeme vychádzku s pracovným názvom hľadanie sektoru Gorgona. Po hodinke a pol meníme zámer a lezieme na prvej skale, ktorá sa nám dostane pod ruky. S prelezmi sa nám všetko vyjasňuje a aj Gorgonu nakoniec nachádzame. Dominujú ľahšie cesty, klasa je poctivá “old school” a nemusí sa ani liezť príliš vysoké číslo, aby sa človek potrápil. Trošku ešte polezieme, pofotíme, čo to pojeme a pomaličky uzatváreme jarnú rozliezačku na chorvátskej pôde. Som rád, že práve na takom peknom mieste.

Krásna Vela Draga

[See image gallery at www.salora.sk]

Komplet Galéria.

Ajči :

Maťči :

Keď som pozerala na fotkách skalu na ostrove, bola som dosť skeptická – celé dáke hnedé, členité, krátke… no obľúbené vápnové platne to rozhodne nepripomínalo. Po príchode do kaňonu v Aricu, najväčšej oblasti na Tenerife, som ale bola veľmi milo prekvapená. Už prostredie kaňonu bolo také čarovné, že len samotný pobyt vám spravil náladu. Arico je ako väčšina lezeckých oblastí lokalizované na juhu ostrova a s počtom okolo 400 ciest, patrí na ostrove k najpopulárnejším. Juh ostrova sám o sebe krásou neoplýva, je dosť vyprahnutý, keďže tam prší len 13 dní v roku (netreba sa ale nechať znechutiť lebo pár kilometrov na sever nájdete úchvatnú zelenú prírodu). Suchotu juhu sme ale po lezeckej stránke nesmierne ocenili, za celých 14 dní tam nepadla ani kvapka.

Noches de Coral (6a+) v Aricu

Ale späť k Aricu. Kaňon má 2 časti, spodnú Arico Abajo s bouldrovými cestami väčšinou od 7a viac a potom hornú časť Arico Arriba, kde je gro ciest medzi 6a a 7a. Liezť je možné po oboch stranách kaňonu, takže podľa teploty si môžte vybrať slniečko alebo tieň. V strede kaňonu sú bouldre. Poznávacím znakom Aricia je špeci pusinkový chyt so strednou priečkou. Tieto štruktúry sú tam vo všetkých veľkostiach: veľké, kde môžete strednú priečku chytiť na madlo, ale aj úplne maličké dvojprstové dierky. Z kvality skaly som bola príjemne prekvapená, bola pomerne kompaktná a vzhľadom na vysoké počty návštevníkov nebola takmer vôbec vyšmýkaná. Pravda, cesty sú skôr kratšie do 20 metrov a prevažne bouldrového charakteru, čo nie je úplne moja šálka kávy, ale našlo sa aj zopár pekných vytrvalostných línií a platničiek. Z prelezených ciest stoja za zmienku najmä krásna technická Control Mental (6b+), ktorá mala skoro všetko, bouldrový úvod do kopca, pretláčačku za lištu aj pekný technický dolez po malých lištách, Wirito Santo (6c) zase bola pekná vytrvalostná cesta do kopca po lištách a keďže ja sa s prevismi moc nekamoším, šla až po nacvičení programu druhým ostrým. Veľmi sa mi páčila aj krásna Alucina con mi Vecina (6c), celá leziteľná až na záverečný boulder do zlaňáku, ktorý bol mimo moje možnosti. Maťo sa vyžíval v bouldrových 6b pluskách o troch isteniach, kde len pohľad na neho visiaceho v jednoprstovkách v previse ma bolel.

Scenéria v Canadas

Z ďalších oblastí na ostrove sme nakukli do ospevovaného Caprichia (Canadas), El Ria a Vistamaru. Na rozdiel od Arica, kde je klasa asi ako u nás, ostatné oblasti sa nám zdali trochu viac old school. Keď k tomu pridáte cca 4 metrové odlezy v Canadase, tak sme sa tam tešili aj zo 6áčok. Ale lezenie na tejto zvláštnej skale po rôznych útvaroch bolo rozhodne zaujímavé a pre silnejších a odvážnejších lezcov iste atraktívne. Vistamar je malá oblasť na severozápade ostrova s asi 30 cestami od 6a hore. Stojí za jednu návštevu, havne kvôli super atmosfére romantického lezenia nad oceánom s krásnymi výhľadmi na pobrežie a surfistickú pláž. My sme zvolili poobednú návštevu, čo na lezenie nebolo ideálne, lebo vskutku bolo na skale vypečene. Ale podvečerná atmoška s výhľadmi na slnkom zaliate západné pobrežie stála za to. Skala bola opäť iná, taká mixovaná, trochu sa podobala vápnu. Jeden deň sme zabrúsili do oblasti El Rio, ktorá sa nachádza kúsok od Arica. Nad vyschnutou priehradou sa nachádza pás skaly formujúci veľmi zaujímavé útvary a odštepy. Na rozdiel od Arica žiadne dvojdierky ale lišty (hurá!). Cesty boli dlhšie, aj do 30 metrov a veľmi pekné. Nádherné dlhé 6a bola La Rumbosa v centrálnej časti sektoru, rovnako tak bouldrová Al pil pil (6b) alebo Un loco de casa (6b), technická cesta, kde sa chlieb lámal pod zlaňákom v platničke s nohami na trenie a prichytaním oblej hrany.

Magická cesta z Vistamaru

Ako spomínam vyššie, na ostrove je aj kopa iných možností, ako tráviť čas. Môžete napríklad navštíviť niektorú z mnohých surferských pláží, kde sú požičovne surfov a môžnosť si tento šport aj vyskúšať alebo sa len kochať tými, čo to vedia. Výlety na sever ostrova vás očaria krásnymi scenériami. Môžete ísť kuknúť dedinku Masca v peknom aj keď turistami trochu poznačenom prostredí. Alebo sa ísť okúpať na Playa de las Teresitas, na ktorú doviezli zlatý piesok až z ďalekej Sahary. Turistické duše určite osloví výstup na vrchol sopky El Teide, ktorý by bol námetom na samostatnú kapitolu. My sme ho dali rozložený na 2 dni s prespatím v Refugiu Altavista, čo je jediná legálna možnosť výstupu ak nemáte povolenie, ktoré sa síce vydáva zadarmo cez internet, ale býva na týždne dopredu obsadené. K nocľahu len toľko, že nie je vhodné spať prvú noc pri mori a druhú v 3200 metroch, lebo to veľmi pravdepodobne pocítite. Výšková choroba je stav veľmi podobný nepríjemnej opici, takže ja som noc prebdela s migrénou a Maťo venoval sopke pri rannom výstupe obsah svojho žalúdka (3 krát).

Bouldering cestou z El Teide

Tenerife ako zimnú lezeckú destináciu môžem jednoznačne odporučiť. Určite nezmoknete, dobre si zašportujete a sexi sa opálite. Praktické info: letenka nás stala 330 e osoba. Asi sa dá aj lacnejšie cez Madrid alebo Barcelonu, my sme šetrili čas, takže priamy let Schwechat-Tenerife v trvaní 5 hodín bol tutovka. Ubytko sme riešili cez booking. Nakoľko sme už staršie osoby s boľavými krížami investovali sme do príjemného apartmánu s pohodlnou posteľou, terasou a vlastným psom. Ostrov je cenovo prispôsobený nemeckým a britským turistom tak tých 20e osoba /noc treba rátať. Ostatný život, potraviny etc. tam funguje ako v pevninskom Španielsku. Sprievodca v čase našej návštevy bol vypredaný, ale za 5 Eur nám ho požičali v climbing šope v dedinke Arico, kde sa dá mimochodom za priaznivú cenu požičať aj bouldermatka. Ak by ste chceli vedieť ako to tam vyzerá čeknite galériu a tu je zoznam prelezených ciest :

Ajči:

Maťči :

Slovensko

Priedhorie

S kľudom ho môžem prehlásiť za našu domácu oblasť, tento rok sme tam zavítali dovedna 5 krát. 3 návštevy sme stihli na jar a dve sme pridali v závere lezeckej sezóny v novembri. Prvá jarná návšteva po dvoch rokoch bola v znamení restov. Ajči si splnila cieľ hneď v úvode a preliezla krásne Žiletkové blues (6+), následne sa nám obom podarilo Buoux (7-), dobré chyty do previsu a ja som ešte na záver pridal napravo od Buoux peknú technickú 7- bez mena, kde sa chlieb láme pri tretej expreske v technickom brušku s lištami. Zapáčilo sa nám a o dva týždne neskôr sme zamierili na rovnaké miesto. Zaujala nás cesta, opäť v sektore Zlatá za Klondajkom, Super-anti-kontra-extra-multi-unikátní za 7+. Zo začiatku som bol celkom skeptický a mal som pociť, že bouldrík pri druhom ani nevymyslíme, ale hneď ako som sa vzdal predstavy, že z jednoprstovky skočím až do madla a začal som brať oblý spoďo-bočák, začal prelez naberať reálne kontúry a nakoniec som to prvým ostrým aj poslal. Ajči, ktorá v tom vyzerala lepšie ako ja, nezvládla prelezovú nervozitu a vo svojom najlepšom pokuse sa zbytočne opustila. O týždeň sme preto cestovali rovnakým smerom. Tentokrát nás ale počasie nepodržalo a po druhej ceste dňa, Bosk lásky (7-/7), ktorú Ajči preliezla za mierneho mrholenia sme to zabalili a projekt odložili na neurčito. Späť sme sa dostali až začiatkom novembra, za chladného, ale slnečného počasia sme si prišli trochu zaliezť na pohodu. Po nejakých klasikách som skúsil na záver aj jednu pre mňa novú cestu Pupík (7-) na začiatku Zlatej. Boulder pri treťom borháku som ale na OS nerozlúskol, tak tam zostal visieť pytel. Veľa skál, kde sa dá v novembri realizovať, na Slovensku nemáme a tak sme o 2 týždne zavítali na Priedhorie ešte raz, tento krát aj so supportom. Užili sme si perfektný lezecký deň, aj keď bolo celkom chladno, najmä keď už tak zubaté slniečko, zahalili mraky. Náš cieľ s Ajči bol jasný, po rozleze sme hneď nabehli do Super-anti… Ajči si osviežila kroky na topinku a ďalším ostrým odpísala rest. Ten kameň čo jej spadol zo srdca bolo počuť až na Strážove, naozaj pekný záver sezóny na Slovenských skalách.

Buoux (Priedhorie)

Porúbka

Porúbku sme tento rok stihli len jeden krát, Lietačky v tropických horúčavách boli v znamení ľahšieho popoliezania a starých restov. Konečne som preliezol Frankovku a Kalenie ocele poctivo odspodu bez predcvaknutého prvého a zvesil som aj pytel z krátkeho, ale silového kvaku Malý strom (6+). Ten by si určite zaslúžil vyššie číslo, prvý borhák som cvakol asi až na piaty pokus, ešteže sa tam relatívne dobre padá. Odhodlal som sa aj na dlho odkladaný OS pokus do Leteckej (6+). Napriek nízkemu číslu, je to klasika a mal som znej celkom rešpekt, tak som rád, že pustila.

Súľov

Súľov bol tento rok hlavne o jednej ceste. Dávnejšie sme si tam rozrobili Pam (7) a tento rok sme si zaumienili, že by sme ho mali doraziť. Prvý krát sme sa doňho nanominovali v strede leta, keď bolo asi 40 stupňov. Aj keď bola väčšina cesty v tieni, na prelez to nestačilo a bouldrík pri štvrtom istení nepúšťal. Vrátili sme sa teda v strede septembra, v piatok po práci cestou z Bratislavy. Narýchlo sme nacvakali expresky, osviežili si kroky a keďže sa už začínalo stmievať, bez zbytočného zdržovania aj konečne preliezli. Nečakane a trochu neplánovane sme sa v Súľove ocitli ešte raz začiatkom novembra, cestou z Tatier. Nemali sme so sebou ani poriadne lano, ja ani lezečky, tak sme sa rozhodli zvesiť historické pytle v ľahších cestách. Na Trojzubci na Ajči čakala nádherná a trochu prísna Westside story (6-), na mňa zase na Harfe Necron (6), o ktorého som sa prvý krát pokúšal snáď ešte v dvetisícdeviatom. Na rozlúčku som pridal OS susednej Kopi zlosti (6), ktorá celkom potrápila, hlavne na začiatku v drolivej skale.

Cestou zo Súľovských skál

Belá

V júli sme si dali tradičný lezecký zraz, tentokrát sme chceli skúsiť čerstvo preistenú Belú. Počasie bolo proti a pri letných horúčavách a teplotách atakujúcich 40 stupňov sme to neznásilňovali a dali len jedno dopoludnie na spodnej Zlatej platni. Z ťažších ciest som preliezol Hasičský rebrík, ktorý je síce písaný za 4, ale asi tam niečo odpadlo a teraz to môže byť tak okolo 6+/7-, Emeritný miništrant (6), podľa mňa niekde okolo 7- a Dlhovú brzdu (6+) – tá bola paradoxne zo spomínaných ciest najľahšia.

Tranquila, tranquila (Belá)

Blázon

Z Považia sa môžeme presunúť na Záhorie. Keď prišlo leto a s ním aj tridsiatky na teplomer, tak bol Blázon jasnou voľbou. Prvý krát sme boli pozrieť aj iné sektory ako Venušu a musím povedať, že sme zostali príjemne prekvapení. Miestami naozaj krásna skala a kopec odistených ciest. Najviac nás oslovila Javorová veža, kde sme sa nakoniec aj rozložili, konkrétne pod cestou Bod zlomu (7+). Pekná, veľmi jedlá, skôr sedmička, s technickými krokmi na začiaktu a silovým dolezom ku koncu. August lezeniu takisto naklonený nebol, začiatkom mesiaca prišli ďaľšie vlny horúčav a teploty okolo 40 stupňov. Opäť sme zamierili na Blázna, pre zmenu so zámerom odpísať starý rest, Venušina platňa (7). Ako názov napovedá, jedná sa o pekný platňový problém s previštekom na záver. Pridali sme aj kratšie cesty v nižších sektoroch Pulifárova špára (7-) a Lunárium (7-). Mimochodom pre Záhorie vyšiel novučičký lezecký sprievodca, takže orientácia na skalách v nadchádzajúcej sezóne bude bezproblémová.

Kršlenica

To najlepšie na koniec. Na Kršlenici sme síce pečení-varení, ale aj napriek množstvu návštev nám tu stále zostali nejaké cesty. V máji nás čakali spoločenské povinnosti na Záhorí, popri ktorých sa zviezla aj rýchla návšteva Kršlenice. Cieľ bol jasný, Ajčin prelez “Všetko čo mám rád” (7+), do ktorej nakukla už pred rokom. Po rozleze v Sokolíkovi skrokovala cestu na hornom a hneď prvým ostrým poslala. Keďže bol celkom úpek pridali sme už len zopár klasík a pobrali sa preč. Vrátili sme sa v septembri, hneď po príchode z Omišu. Celý žhavý som nabehol rovno do Sveťa (7+) a bez diskusie poslal do denníčka. Až na lego záver, naozaj krásna cesta. Keďže išla karta, nazreli sme aj do ďalších pytlov, ja Bielu princeznú (7), Ajči zase Pytačky (7-). Cestou späť sme sa na skok zastavili v novom sektore Pes Filipes. Nadšený som zrovna nebol, skala je celkom členitá, ale úplna katastrofa to nie je. Preliezol som dve cesty, Maxinečka (7-) a Monte (6+). V druhej menovanej hodila Ajči slušného tigra, keď sa jej nečakane šmykla noha, tak sme to tam už radšej nehrotili. Október je prelezový mesiac a Ajči to potvrdila na 100%. Na druhý pokus sa jej podarilo preliezť Kontemplatívnu (7) a po skrokovaní, za šera, aj miestnu legendu Rolanda (8). Ja som zostal v úlohe štatistu a prenášam si ho do budúceho semestra.

Všetko čo mám rád (Kršlenica)

Zahraničie

Katalánsko

Tohtoročnú sezónu sme s Palicami otvorili v Katalánsku, dominovali oblasti Siurana a Margalef. Viac je popísané v samostatnom článku, za seba môžem povedať, že po dlhšej lezeckej pauze Siurana na rozlez nebol moc dobrý nápad. Margalef super čo sa týka množstva ciest, ale strašná nuda po čase.

Azukiki (Siurana)

Thalhofer grat

8 máj padol na piatok, ale počasie na predĺžený víkend nespolupracovalo a tak sa nič väčšie neorganizovalo. Zaimprovizovali sme a v piatok sme šli premiérovo pozrieť Thalhofer grat. Po krátkej exkurzii sme zakotvili v sektore Obere Thalhoferwand, kde sa nám najviac páčilo. S Ajči sme dali rýchly rozlez v cestách Morgenstern (6-) a Jupiter (6-) a pridali aj veľmi peknú Kain (6). Skúsili sme aj susednú Abendstern (7+), kľúčový bouldrík za oblinu však nepustil. Trochu sme sa pomotali v Zentrale Thalhoferwand, ale tam to na ťažšie prelezy tiež nevyzeralo a tak sme na záver dňa dali spodnú stenu a preliezli Don Roberto (6+), Don Carlos (7-) a Coming home (7-) všetko veľmi pekné cesty.

Hohewand

O dva dni po Thalhoferi sa vraciame do Rakúska, keďže si myslíme, že nastal čas zvesiť pytel v HoheWande. Betty & Paul (6) podľa očakávaní neprotestovali a my sme si tak konečne mohli odškrtnúť náš starý restík. Inak cesta kvalitou nevyniká a odporučiť ju zrovna nemôžeme.

Betty & Paul (Hohewand)

Hollentall

Na alpinizmus z Hohewandu sme chceli nadviazať aj o týždeň neskôr, lež na hraniciach nás prekvapila čierňava, ktorá nás sprevádzala až do Hollentalu a tak namiesto Stadlwandu sme dali prednosť skalkárčeniu na Frisbeeplatte. Za celkom chladného počasia, sme si dali zopár prvých dĺžok v miestnych skvostoch, topka bola jednoznačne cesta “Eine Hab ich noch” (7-).

Kotečnik

Koncom júla sme sa stavili v Kotečniku, trošku nám pršalo a dosť ciest zatieklo, čím sa výber rapidne zúžil a museli sme si zopakovať niektoré cesty prelezené už z minula, našťastie väčšina z nich za to stojí.

Zajeda (Kotečnik)

Peilstein

V strede augusta sme sa snažili schovať pred teplom v severných stenách Peilsteinu. Mega teplo striedali prehánky, ale aj tak som stihol zmazať starý rest na veži Cimone a k tomu pridať nádherný Faktor 2 (7-) z 81 roku. Dlhá technická cesta s dvoma bouldríkmi, jedným na začiatku a jedným v strede rozhodne nebola zadarmo. Rýchlu zastávku na Peilsteine sme dali aj koncom augusta, keď sme sa vybrali do Álp v okolí Salzburgu. Stihli sme zopár kratších klasík v sektore Zinnenkessel a vytrvalostnú Lochstreifen (6+).

Gössler Wand

Naopak na konci nášho výjazdu do Álp sme zakotvili pri jazere Grundlsee, kde nám kúsok za stanom rástli vysoké vápencové steny Gössler Wand. Na pohodku sme si zaliezli zopár ľahších ciest v miestnej Klettergarten.

Omiš

Začiatkom spetembra sme v dobrej zostave vyrazili do domáceho Omišu a liezlo sa teda o dušu. Popreliezali sme staršie resty, Ajči sa blysla prelezom Odstupov (6c+) hneď v úvode, mne naopak na záver sa podaril prelez Trnoružce (7a). Nutno podotknúť, že cesta bola asi trochu ľahšia a krásou tiež neovplývala.

Mama Mira (Omiš)

Tenerife

Sezónu sme defintívne uzavreli na Kanároch. Krásny ostrov, stabilné počasie, teplé more a lezenie – čo viac si môže človek priať. Najviac sme pôsobili v Aricu, kde prevládali kratšie bouldrové cesty a nebola to teda prechádzka ružovým sadom, ale zopár 6b-čiek sa nám podarilo ukoristiť. Ajči sa podaril veľmi pekný kúsok v oblasti El Rio, kde onsajtla hustý platňový problém Un Loco de Caza (6b).

Follada a Medias (Caňadas)

Veža pod Skokom

Túto cestu zvolíme ako náš ďalší cieľ. Úvodnými dvoma ľahkými dĺžkami sa dostávame pod kľúčové miesta cesty. Nasleduje pekná platňa obtiažnost 7+, ktorej problém sa nachádza pod štandom. Posledná dĺžka pokračuje platňovým lezením až pod malý previs, ktorý obliezame z pravej strany. Problémy robí akurát istenie na hrane, kde ho radšej predlžujem slučkou. Nasleduje tempo cez previštek a vyhodenie nôh do platne. Na záver ešte pekná, ale krátka platnička a sme hore. Obtiažnosť 8- trochu prehnaná, maximálne tak 7+. Ako poslednú cestu dňa si zvolíme Tatarkovu cestu 7+/8-. Kľúčovú dĺžku vyliezam iba AF, kde po mojom asi 10 – 15 minútovom visení a mudrovaní vo výleze okolo previsu, mi telo nejako zoslablo. Vrchnú časť doliezame po hrane zľava – Ľavou hranou západnej steny. Pekná cesta. Zlaňujeme líniou Pre Jarku, vyzerá to ako pekná 8-čková platňa. Takže máme nabudúce prečo dôjsť do Mlynickej doliny.

Veža pod Skokom

Večer sa presúvame na Popradské Pleso, nedeľný cieľ je Ostrva. Ako prvú cestu ideme Foxov sen 7-. V ľavej časti steny sa nachádza hojný počet ľudí. Pokračovať sme chceli cestou Oceľová niť, avšak sa na jej začiatku nachádzala jedna dvojica. Tak posielam Riša do cesty Horskej služby. Vylezieme si jej prvú dĺžku a zlaňujeme. Na záver Via AliNina 6+. Pekná cesta s 2. a 3.dĺžkou a následný jeden rýchly zlaňák až na zem. Balíme a valíme za chalanmi na Štrbské Pleso.

Ostrva

V jeden augustový víkend sa sám vydávam na turistiku do Tatier. Prespím na Hrebienku a ráno o 5:30 výrážam smer Skalnatá dolina. Zlaňujem klasickou cestou spoza Lomnickej kopy do Téryho kuloáru. Pod stenou a aj v stene je už zopár dvojíc. Pôvodný plán – Hokejka mením za cestu Stanislawski/Orlowski za 5. Jedná sa o celkom vyrovnané lezenie asi tak v 4.stupni. Záver cesty leziem platničkou okolo vysiacej slučky tak za 5+ o dĺžke asi 10-15 metrov až na hrebeň, z ktorého je to už len pár metrov na vrchol Lomnického štítu. Hore si povegetím, najem sa, pofajčím… Zostúpim rozlámaným terénom do Medenej štrbiny. Prezujem sa do lezečiek, ktoré rýchlo mením za vibramy. Pokračujem Vidlovým hrebeňom na Kežmarský štít. Hrebeň sa mi podarí prejsť za nejakú 1 ½ h. Škoda obídenia Vých.Vidlovej veže, keď ma zmiatlo vysiace lano do Kežmarskej štrbiny. Hrebeň je celkom pekná záležitosť, no podľa mňa je to trochu nafuknuté. Na vrchole Kežmaráku povegetím. Zostupujem obkľukou cez Huncovskú kotlinku. Na Skalnatom plese opäť povegetím a výlet zakončujem v Tat.Lomnici návštevou u Mireka a Heni.

Vidlový hrebeň

Začiatkom septembra sme ešte s Karolom vyliezli cestu Eštok – Janiga 6+/7- na Voliu vežu. Cesta nám trvala 3 1/4h. Pekná cesta v kvalitnej skale. Zlanili sme platňami naľavo. Do Puškášovho komína som radšej nešiel pre prípadné nebezpečenstvo spustenia kameňov dole. V pravej časti steny sa nachádzalo zopár dvojíc, na našej ľavej na podivenie nikto. Vyliezli sme iba túto jednu cestu a nakoniec zostúpili do Mengusovskej.

Volia veža

Suma sumárum :

[See image gallery at www.salora.sk]

Planovo

V Planove sme v minulosti pôsobili asi najintenzívnejšie a nezostalo nám tu toho veľa. V ľavej časti nedávno (v roku 2011) pribudli 3 nové cesty, z toho 2 v obtiažnosti pre nás. “Bože oprosti” pekné a dlhé 6a nad krížom a susedný “Becar” (6b), ktorý začína bouldríkom do mierneho previsu, za ktorým nasleduje vyrovnané lezenie až do zlaňáku. V minulosti som sa neúspešne pokúšal o “12:59” (6a+), teraz naň konečne dozrel čas a musím povedať, že sa jedná o jednu z najkrajších ciest v sektore. Obťiažnosť pekne graduje a všetko sa odohráva v závere pod zlaňákom. Ajči poškulovala po “FBI” (6b), k prelezu sa ale nakoniec neodhodlala – škoda.

Ucho našlo one-hand rest (Ticica 4b)

Babina bara

Z posledného výjazdu nám tu zostali veľké resty. Ajči a jej nešťastné “Odstupy davle” (6c+) našťastie padli hneď prvý deň. Po skrokovaní sa v nich prešla prvým ostrým a prelezový Čierny Peter sa dostal do rúk mne a ja som si kamarátsky ponechal až do odjazdu. Ajči ešte pridala 6a-čkový testpiece “Hrča Štemer” a nádherné 6b “Mama Mira”. Ja som mal z pred dvoch rokov rozrobené veľmi pekné “Iden doma” (6c), po osviežení krokov padlo tiež na prvý pokus, okrem toho som len bezúspešne búšil do Odstupov, škoda, že toto nie je cesta, ktorá sa dá nachodiť. Pekný kúsok sa podaril Paličke, ktorá sa blysla ťažkým prelezom “Božje gletovani” (7b+).

Mišo je prešmyčka k Omiš (Mama Mira 6b)

Visoke pole

Tu sme strávili najviac času, asi najmä preto, že v minulosti sme tento sektor najviac zanedbávali. Cesty sú v tieni počas celého dňa a dá sa tu liezť v podstate bez obmedzení. Centrálna stena zostala relatívne nedotknutá, pôsobil v nej len silný Pinko. My s Ajči sme si tu dali pre chuť len výživného “Za Stanislava” (6b) a ja som ešte pridal tragickný pokus do “Kastracija ili masturbacija” (6c+), kde som to vzdal hneď ako to začalo byť trochu ťažšie. Veľké veci sa ale diali v ľavej časti. Vďaka Palimu sme sa dostali ku skúšaniu vyšších čísel a neboli sme v nich vôbec márni. Najskôr padla 20 metrová, lištová Pepeljuga (6c), onedlho nato aj susedná Snjeguljica (6c+) a posledný deň dokonca aj Trnoružica (7a). Prelezy ako z rozprávky. Najkrajšia z nich je jednoznačne Pepeljuga, zvyšné dve cesty krásou moc neovplývajú, ale ako sa hovorí, na to sa história nepýta. Ajči si zo sektoru odniesla “Petara Pana” (6a) a “Kapetana Kuku” (6b), mala by aj na ťažšie, ale nezostal na ne čas. Nevadí, bude nabudúce.

Maťe a Visoke pole (Kastracija ili masturbacija 6c+, Za Stanislava” 6b)

Vojan

Pole neorané tento sektor, ale dostali sme sa sem len jeden krát, takže nám tu toho zostalo dosť do ďalších návštev. Za zmienku stoja najmä veľmi pekné, cez 30 metrov dlhé “Plaurita” (6a+) a Njunjavi (6a). Okrem nich sa intenzívne liezla kratšia Drolja (6a) a Pinko sa pochlapil prelezom “Satarluka” (7a+).

Pinko školí vo Vojane (Satarluka 7a+)

Stomorica

Stomorica sa na rozdiel od všetkých predchádzajúcich sektorov nenachádza pri Cetine, ale na opačnom konci Omišu, vo svahu nad mestom. Je celý deň pekne na slniečku a liezť sa tu dá naozaj iba počas chladnejších dní. Určite stojí za návštevu, nachádzajú sa tu krásne a dlhé línie, hlavne nižšej obtiažnosti. Nestihli sme veľa ciest, ale všetky stáli za to. Bouldrová “Bordoška juva” (6b/+), vytrvalostná Chicken (6b) aj ich kombinácia Kanava (6b). Radosť liezť.

Kačka a Stomorica (Bordoška juva 6b/+)

Prelezy a galéria.

Ajči

Maťči:

Oslava prelezov v Radmanovych mliniciach

Krottensee

Udrieť chceme až v pondelok, nech v ceste nie je plno ako na Hlavnej stanici pred víkendom a tak celý výlet ponímame ako road trip Rakúskom, nikam sa neponáhľame a užívame si každý moment a okamih. V sobotu ráno sa zastavujeme na osvedčenom Peilsteine a na raňajky si dopriavame výdatnú porciu platňového lezenia v dierkatom vápenci. Dávame si zopár ciest pre chuť, zvesíme nejaké staré pytle v sektore “Zinnenkessel” a lezenie zakončíme parádnou 35 metrovou linkou “Lochstreifen”. Obedík na lúčke pod skalami dokreslí letnú idylku a uspokojení po každej stránke vyrážame k Wolfgangsee pri Salzburgu, kde chceme prespať v niektorom z početných kempov. Celkom nás zaskočilo, že turistická sezóna je ešte stále v plnom prúde a jazero je intenzívne obliehané z každej strany. Nocľah nachádzame asi až v piatom kempe, keď už to vyzeralo, že budeme skladať zadné sedadlá v aute na nejakom opustenom parkovisku. Všetko však dobre dopadlo, narýchlo staviame stan a pred západom slnka sa stíhame ešte aj okúpať.

Gross Fieberhorn v strede

V nedeľu ráno sa pohrávame s myšlienkou ísť si zaliezť na Falkenstein nad jazerom Mondsee, v St. Gilgene sa nám však takto skoro ráno nedarí nájsť nikoho, kto by nás tam člnom zaviezol a tak si musíme nechať zájsť chuť a odchádzame si vylepšiť náladu na krásne miesto k jazeru Krottensee. Na dnes je ešte v pláne výstup na chatu Werfener Hütte, tak sa dlho nezdržujume a po obednej sieste vyrážame opäť na cesty. Auto nechávame nad obcou Werfenweg, kúsok za hotelom Samerhof, kde nám hlási smerovník na chatu príjemne 2 a pol hodinky. Celkom strmo stúpame najskôr k Mahdegg-Alm a odtiaľ potom lesom a na záver kosodrevinou až na chatu, spolu asi 1000 výškových metrov. Celkom makačka, asi by som nechcel dať nástup do cesty aj lezenie v jeden deň. Na chate treba počítať s tým, že v jej blízkosti nie je žiaden zdroj pitnej vody a najbližší prameň stretnete po ceste asi hodinku pod chatou. Pri ňom je nastavaných kopec prázdnych 5 litrových bandasiek s prosbou od chatára na vynášku. Pochlapil som sa a dve som vyniesol, nech nerobím hanbu slovenským alpinistom. Okrem vďaky a čučoriedkovej limče, nám chatárka následne čapovala vodu z prinesenej bandasky zadarmo, inak by sme si ju museli kupovať. V nedeľu je chata prázdna, celý láger máme pre seba, naviac za “Samstag Preis” (10 očí za oboch). Mimo nás tu je už len jeden štamgast, trojica lezcov a dva páry lám. Skôr než krajinu zahalí tma, bežíme si narýchlo obzrieť nástup do cesty, ktorý sa nachádza asi 10 minút od chaty pekne po vrstevnici.

Flitterwochen

Ráno vstávame ešte za šera, natlačíme orechovník a poberáme sa k nástupu. Na deň sú hlásené tridsiatky, berieme 3 litre vody, malo by to stačiť. Začiatok cesty je označený nápisom “Fun”, línia začína rampou pod previštekom a postupne prechádza do položených platní, kde nasleduje klasické štvorkové lezenie. Druhú a tretiu dĺžku spájam, čím sa dostávame na policu kde začína Flitterwochen. Smer celkom neodhadujem a darí sa mi naliezť do nejakej dardy. Pri treťom nite mi to dochádza a krkolomne zliezam späť. Stálo nás to ale dosť času a znechutení hľadaním pokračujeme prvou schodnou líniou, na ktoru narazíme. Postupom času zisťujeme, že pokračujeme v ceste “Fun in the Sun”. Natiahnem ďaľšie 2 dĺžky a opäť sa ocitáme na veľkej polici. Tu sa už konečne zorientujeme a natraverzujeme do Flitterwochen. Jedna krátka a ľahká dĺžka a už sme pod kľúčikom. Nasleduje pekné lezenie v kolmej platni, na 6+ celkom výživné, štand vynechávam a pokračujem dĺžkou za 6-, opäť veľmi pekná dĺžka a vyrovnané technické lezenie. Na ďalší štand mi to už ale nevydá a tak dávam slučku do pochybných hodín, zatajím dych ani neodsadám a len istím. Za chvíľu je pri mne Ajči, vyzerá, že si lezenie užila, za odmenu ju posielam rovno ďalej do regulérneho štandu. Tu Flitterwochen končí a napája sa na poslednú dĺžku Fun, opäť za 6+ a opäť poctivých. 40 metrová platňa nás privádza na panoramatický hrebienok mezi Malým a Veľkým Fieberhornom.

Fun in the Sun

Dávame si kratší oddych, máme už za sebou cez 300 metrov lezenia, deň nám pekne pokročil a slniečko začalo pripekať. Pokračujeme ľahko po hrebienku k prvému štandu cesty Panorama pod skalnou vežičkou. Zo štandu sa ešte chvíľu pokračuje voľne v rozbitom teréne, ktorým sa dostávame k zafixovanému, hodne vzdušnému traverzu. Celkom pumpovačka, kričím na Ajči nech sa moc nezabáva, lebo jej natečie. Má našťastie nazhybované a aj keď trochu zadýchaná, prelieza to na pohodu. Vo vzduchu už cítiť vrchol a tak sa nezdržujeme a po starých cementových skobách blúdime 2-jkovým terénom, ktorý nás má priviesť pod vrcholové platne. Keďže je to okolo 65 metrov musím robiť medzištand tesne pred koncom, z čoho mám strašnú radosť. Je minimálne 40 stupňov, nohy mi prerastajú lezečky a začínam upadať do tradičnej multipič depresie. Našťastie lezenie nepoľavuje a krásna 40 metrová platňa (papierovo za 5, ale zniesla by aj 6kový stupeň), ma preberá z letargie. Ešte jedna kratšia dĺžka a už sme pod záverečnou stienkou. Posledné 2 dĺžky vedú rozlámanou kúto-špárou, na odlezy radšej nemyslím a snažím sa liezť precízne, aby som niečo nevytrhol. Vynechávam štand a dorážam na jeden záťah aj poslednú dĺžku, ktorá končí na vrcholovej lúčke. Čas nám celkom pokročil, ani by som nepovedal, že nám to trvalo 7 hodín. Dlho sa preto nezdržujume, valíme späť na chatu, kde krátko regenerujeme a pokračujeme k autu. Nocľah ešte nemáme celkom premyslený, na pumpe kupujem mapu a z tretieho výkladu sa rozhodujeme pre kemp pri jazere Grundlsee, hlavne preto, že sme tam už boli pred pár rokmi a vieme čo nás tam čaká. Do kempu prichádzame až za tmy, namiesto Ajči som v aute priniesol zdochlinu, teplá sprcha ju našťastie dáva do kopy.

Zaistený traverz Panoramy

Budíme sa opäť do azúrového rána, dávame si raňajky na brehu jazera a rozmýšlame nad lezením na neďalekých skalkách v Gössler Wande. Nachádzajú sa tu dva sektory, každý s približne 10kou ciest, väčšina z nich je označená menom a obtiažnosťou. Dominujú ľahšie cesty do 7 UIAA. Je dosť teplo, ale v tieni trochu skalkárčime v ľahších cestách. Po rokoch si opäť preliezam miestny skvost Fochtl za 6+. Cez obed sa prechádzame k jazeru Toplitzsee, ale davy nemecky hovoriacich dôchodcov nás zaháňajú späť a kúpanie radšej odkladáme ku Grundlsee. Tu si v kľude na plážičke vychutnávame slnečné lúče, priezračnú vodu, nádherné prostredie a jeden pár Frankfurterov. Len s ťažkým srdcom sa poberáme z tohto raja späť domov.

Fun in the Sun + Flitterwochen + Panorama | Tennengebirge
6+ UIAA (4+,3,4,4-,4,3+,3,6+,6-,6+,1,5/A0,2,5,4+,5+) | 550 m
Pozitíva: expozícia, výhľady, pekné lezenie v ťažších dĺžkach, 5/A0 traverz, cesta končí na vrchole , ľahký nástup aj zostup
Negatíva: veľa ľahkých dĺžok, záver je rozlámaný

Galéria je na svojom mieste, topo a detaily k lezeniu sú tradične na bergsteigen.com

Ajči & Maťči

Vo štvrtok ráno vystupujem z autobusu v Lysej Poľane. Šľapanie dolinou mi vôbec nevadí, pekné výhľady a žiadni ľudia. V táborisku zhadzujem veci, uvarím kávičku, Vlado s Miňom išli na Orlowského do Galérky, takže mám do večera kopec času. Vyjdem ešte do Ťažkej, chalani sú asi v polovici steny. Obzerám okolie a driemem v Pustej lávke. O deviatej večer vidím ako konečne prichádza do táboriska Vlado s Miňom. Idú z Kačacej, nechali matroš pri plese aby sa nám ráno ľahšie šľapalo. Vlado je bez gatí, iba tak v spoďároch a s ruksakom na chrbte, že také teplo v severe už dlho nezažil. Miňo je zničený, šľachy v predlaktí neposlúchajú, takže zajtra na Rumaňák ostávame dvaja. Balíme na dva dni, nevyužiť takéto počasie by bola škoda. Tajný plán je skúsiť novú líniu v štítovej stene. Prvý deň pod štítovú a druhý deň doliezť na vrchol. Prostredný pilier a Tatarku sme už liezli, tak na prvý deň vyberáme niečo nové. Ostáva nám Koryto alebo ľavý variant Prostredného piliera, uvidíme čo bude krajšie.

O štvrtej ráno vstávame a vyrážame ku Kačaciemu plesu, grgáme po raňajkách a oberáme cestou čučoriedky. Od plesa pozeráme hore do štítovej steny a hodnotíme, že zajtra sa bude vstávať pomerne skoro, severovýchodná stena je osvietená už od pol piatej. Pomaly zľava okolo plesa Kačacím žľabom pod stenu. Čas máme fajn, je niečo po siedmej, slnko sa začína riadne opierať, ak tu bude takto pripekať, s vodou to nebude na dva dni až taká výhra, máme šesť litrov, ale to musí stačiť. Vybaľujeme, naväzujeme, kontrolujeme, rozdeľujeme, balíme a začíname liezť Prostredným pilierom. Plán na dnes je jasný, vyliezť na rampu pod štítovú stenu, skúsiť prvú dĺžku a pod stenou prespať. Ruksak so spacákom, karimatkou, jedlom, bundou, topánkami a vodou je boháča nejaký ťažký. To s týmto mám liezť??? Prvé dve dĺžky ideme v lezkách, vymytú skalu v druhej dĺžke dopĺňa tráva a trávnaté police, ale keď sa už dostávame do koryta, tak sa dĺžky menia na kompaktnú, jednoliatu, vodou vymytú skalu. Lezenie je zatiaľ ľahké, za pohodových III, meníme lezky za boty. Na štandoch nás obletujú motýle, láka ich hlavne naše ružové lano. Inak sme v stene sami, tu sa rady na cesty nestoja.

Koryto je príjemné, chceme ním pokračovať až na rampu. Dĺžky odsýpajú celkom rýchlo až k momentu, keď začína byť koryto kolmé. Naliezam do zamachovaného, mokrého, lokrovitého, fakt hnus kúta. Hoši z 30. rokov minulého storočia píšu “cez previs veľmi ťažko”, to dnes nemôže byť problém. No opak bol pravdou, čo som rýchlo zistil. Vladovi kričím, že do toho určite na sto percent nejdem, kút je celý mokrý, ale skúsim to zprava a určite bez ruksaku. No ja debil som naliezol ešte do väčšieho lokroviska a machoviska, začína to ešte aj riadne ťahať za ruky, síce bez ruksaku, ale už aj bez odvahy. Fajn, hrot, hádžem slučku, Miňovu karabku a zlaňujem dolu k Vladovi na štand. Kašleme na to, pokračujeme ľavým variantom Prostredného piliera, koryto je lepšie na zimu. Cesta hore sa mi zdá s batohom nekonečná, aj keď to boli už len štyri dĺžky. Viac ako polovicu steny máme úspešne za sebou, zhadzujeme ruksaky a o tretej už baštíme sójové rezy a tyčinky pod štítovou stenou. Hlad nie je problém, zaostrím do Vladovej igelitky a vidím, že tam má vifón. Mňam vifón bez vody, iba tak na chrumkanie, neviem sa dočkať lahodnej večere.

Hlavný cieľ nášho dnešného výletu je skúsiť novú cestu v štítovej stene. O tejto línii sme začali básniť už pred dvomi rokmi, keď sme spolu liezli cestu Tatarka-Flejberk. To musíme skúsiť, naštudované knižky, naštudovaný každý možný sprievodcovia, máme to obzreté z leta aj zo zimy, no nič tadiaľ nejde. Najviac zapálený pre túto líniu je Vlado, ten to musí skúsiť aj keby mal iba prsák a jeden čok, on tie nové dĺžky pozná naspamäť. Výrazné kúty od dola až hore, posledné dĺžky vyzerajú na parádne platne. Sme zasýtení a radi by sme pokračovali ďalej, ale v diaľke hrmí búrka, tak čakáme čo sa bude diať. Naskladaní v jaskynke pod štítovou stenou, tu by sme to hádam prečkali bez újmy. Búrka išla niekde na juh, o šiestej sa zas navliekame do lezeckého. Prvá dĺžka začína dva metre vľavo od jaskyne, nemáme to ďaleko. Dvadsať metrový kút končí previsom. Môj prvý dojem bol, že toto voľne nepôjde, ale nahlas to radšej nehovorím. Vlado doliezol kútom pod previs a referuje, že tam je stará skoba s krúžkom. Kút asi zvykne byť mokrý, skoba je prežratá hrdzou. Či to už niekto preliezol alebo odtiaľ zlanil, ťažko povedať. Skoba je ešte v ľahkom, to zlanenie je asi pravdepodobnejšie. Pár lokrov letí do doliny a lezenie pokračuje traverzom doprava popod previs cez mokrú špárku na spoďáky. Vlado sa tam nádejne naskladal, ale s mokrými rukami sadá. Vyzerá to lezitelne, ale celkom ťažko a ešte je to aj mokré. Naše plány liezť voľne sa menia, Vlado prečistil čo sa dalo, hákol previs a zlanil naspäť ku mne. Že býva kút mokrý sme tušili, ale nejako sme to odignorovali. Pred dvomi rokmi tu bolo všetko suché, no ale dnes je dnes. Vo výleze z previsu sme nechali skobku, ráno budeme múdrejší. V stene sa spí úžasne, bivak akurát pre dve osoby už máme pripravený z minula, horšie keď je človek námesačný. Noc je jasná a teplá, nádherný výhľad stojí za dnešnú námahu.

Ráno nás slnko nenechá dlho spať a o siedmej Vlado znova nalieza do prvej dĺžky. Dnes to pôjde voľne. Kút je síce mokrý, ale pekné ráno pridáva optimizmus takže to ísť musí. Dnes pokus číslo jedna. Buď to vyjde alebo dáme tomu V A1, nemáme moc chuti na cvičenie 400 metrov nad zemou. Nezadarilo sa a Vlado v previse sadol do skoby, tak málo chýbalo. Čo už, kričím, že nevadí, že nabudúce to bude suché, aspoň sa máme prečo vrátiť naspäť. Čo je ale pozitívne, Vlado zo špáry vyhodil loker, ktorý sa mu včera nedarilo vydolovať. Kameň veľký ako vajce hrkotal v jedinom chyte čo tam bol. Zrazu je z plytkej mokrej lišty veľké madlo, škoda že sa to nepodarilo včera. Vlado dolieza na prvý štand. Akosi som tušil, čo bude nasledovať. Kričí, že ho mám spustiť, že by ho to zožieralo ďalší rok a o ničom inom by nehovoril, nedal by pokoja. A tak sa aj stalo. Spúšťam Vlada dole a na druhý pokus to vybúchal s prehľadom. Síce iba skalkárske PP, ale zase vyberať istenia z previsu, nato už nebola chuť. Krásnych VII-, prvé metre za V, potom začnú mierne tempá do previsu mokrou špárkou ale už po slušných chytoch. Fajne odistiteľné, jednu skobku sme nechali vo výleze na vylepšenie morálu.

Taktiku, ako ďalej s ruksakmi, sme museli trošku pomeniť a vyťahujeme ich hore na lane. Ďalšia krátka dĺžka smeruje doľava až pod výrazný Obrovský kút, ktorý vidieť už z Kačacej doliny. Kôli tomu tu vlastne sme. Dve hladké platne a krásna 30 metrová puklina medzi nimi. Lezieme priamo hore kútom za VI, strieda sa lezenie z platne do kúta a naopak. Päťkový friend by sa zišiel, ale také veci nenosíme. Kút končí v ľahkom teréne kde zľava prichádza narovnanie Karouška a zprava T. Bernadzikiewicz, B. Chwascinski. Obtiažnosť klesá na príjemných IV. Po dolezení ďalšej dĺžky sa pred nami vynorí obrovská platňa, ktorá vedie šikmo doprava priamo na SZ vrchol Rumanovho štítu. Stredom platne to snáď pôjde, pekné lezenie v pevnej skale, Vlado v strede platne necháva jednu skobu pre lepšiu orientáciu. Už máme celkom dosť, nedostatok vody sa prejavuje, kto by čakal taký úpek v severe. Vidíme ľudí na JV vrchole, ktorí nám mávajú. Už to nemôže byť ďaleko, Vlado štanduje kúsok pod hrebeňom. Posledná dĺžka uhýba do prava po miernej platni pod SZ vrchol, pár posledných výšvihov a hlboký výdych s veľkým úsmevom na vrchole. Podarilo sa.

Počasie je ideálne, nemáme sa kam ponáhľať. Pomaly smerujeme cez Východnú Železnú bránu naspäť na táborisko. Veľká vďaka patrí Miňovi, ktorý nás čakal s pitím a čokoládou v Gerlachovských spádoch a ešte veľká vďaka patrí českej lezkyni Jitke, ktorá sa kúpala polonahá v Ľadovom, fakt ľadovom plese. Poteší na duši, po dvoch náročných, ale zato pekných dňoch v stene.

Popis cesty:

Kútmi na SZ vrchol, VII-, V.German, L.Hlivják, 7-8.8.2015, 7h iba štítová stena, Kačacia dolina, Rumanov štít, SV stena

Línia začína z rampy pod štítovou stenou dva metre vľavo od jaskynky. Prvá dĺžka ide strmým kútom, ktorý je ukončený previsom. Ďalej mierne vľavo do výrazného obrovského kúta a ďalej do kotla medzi vrcholmi. Odtiaľ doprava jednu dĺžku platňou vpravo od komína a ďalej doprava platňovitým kútom priamo na SZ vrchol.

Pekné lezenie v dobrej skale, prvá dĺžka môže byť mokrá. Prvá dĺžka PP ostatné OS. V prvej dĺžke sme nechali skobu a čok, v piatej skobu. Niektoré časti možno lezené skôr, v prvej dĺžke pod previsom je stará skoba s krúžkom.

PS: Pod štítovú stenu sme liezli ľavým variantom Prostredného piliera III-IV (Dorawski)

PS2: Zakreslili sme do schémy prvú dĺžku 50m aj keď sme v skutočnosti liezli dve dĺžky 35 a 15m, ale nie je to potrebné

Vlado a Lukáš

[See image gallery at www.salora.sk]

Čo sme preliezli:

Ako sme pri tom vyzerali :

[See image gallery at www.salora.sk]

Veľká noc, Ryanair, Bratislava – Girona, FireFly, všetko ide hladko, v rekordnom čase nasadáme do auta a mierime na Tarragonu. Do cesty sa nám nečakane pripletie Barcelona, večerná špička v centre je jedinečný zážitok, každopádne sa lepšie cítim, keď sa mi svetlá velkomesta odrážajú v späťákoch a pred sebou mám len španielsku vyprahnutú krajinu. Prespávať sa chystáme v starom mlyne pod Siuranskou priehradou, asi kilometer pred Cornudellou. Cena odráža kvalitu a čaká tu na nás naozaj príjemné ubytovanie v krásnom prostredí a vkusne zariadenom apartmáne.

Vilanova de Prades

Prvý deň nám ešte počasie nepraje a tak aspoň vybavíme nákupy v Reuse a aklimatizujeme sa pár pivkami. Aj ten nasledujúci ešte trochu mrholí z rána, ale našťastie to je už posledný dážď, ktorý vidíme až do nášho odjazdu. Po obede sa vyberieme rozliezť na skalky nad dedinkou Vilanova de Prades. Po dlhom čase sa opäť naväzujem na ostrý koniec lana a nervózny som ako keby som stál pod El Capitanom. Preliezame zopár pätiek, užívame si ľahšie lezenie a popri tom si vychutnávame malebné výhľady. Oblasť je určená skôr romantickým lezcom, ktorí túžia po súkromí s neodradí ich, že skaly nevynikajú výškou a kvalitou ako jej slávnejší susedia.

Siurana

O Siurane sa povráva, že sa oplatí navštíviť až keď človek lezie na pohodu 7a-čka, ale pri pohľade do sprievodcu to až tak dramaticky nevyzerá a nájde sa tam aj zopár ciest nižších obtiažností. Cestou na skaly si vravíme, že sem určite všetci chodia liezť prásky a v zabudnutých sektoroch s ľahkými cestami budeme sami. Samozrejme, že to nie je pravda a tak ako všade aj tu sú najviac okupované ľahké cesty a TR je tu najpreferovanejší štýl. Záver ? Kým nebudem liezť 6c+ na OS tak sa nehodlám vrátiť.

Can Marges de Baix/de Dalt
Šedé vápno na východnej strane útesu pod dedinkou s dĺžkou ciest okolo 20 metrov. Množstvo prevažne ľahkých ciest a ideálne miesto pre rekreačných lezcov, vždy sa tu nájde niečo voľné. Cesty Fletxa(5+) alebo Capritxo(5+) patria medzi skvosty vo svojej obťiažnosti.

Grau dels Masets – Esquerra
Priemerný sektor s kopou ľahších ciest rôznej kvality, ale zopár pekných sme si nakoniec našli. Ajči sa tu dokonca podarilo uchmatnúť 6bčko, jediné originál siuranské. Medzi najkrajšie cesty sektoru patrí 20 metrová alpinistická “Súper Fisura” (5+).

L’Herbolari
Pravdepodobne top sektor pre lezcov, ktorí by chceli v Siurane vyliezť niečo pekné, ale v 6c-čkach sa zrovna nerozliezajú. Krásne 30 metrové platňové cesty obtiažností okolo 6a a k tomu pekné scenérie naokolo. Jeden z najpopulárnejších sektorov a treba sa pripraviť na hojnú návštevnosť. “Maria Lluisa” (6a+) bola našou najťažšou tu vylezenou cestou a aj tou najkrajšou, veľmi pekná bola aj susedná “Matéria Fosca” (6a).

La Siuranella – Centre
Prémiový siuranský sektor nie celkom ideálny pre rekre-lezcov. Prevažná väčšina ciest je obtiažnosti 7a a viac, za ľahšími cestami je potrebné sa často presúvať. Treba si rozhodnúť či famózne výhľady a nepochybná kvalita skaly vyváži túto nevýhodu.

Can Melafots
Sektor s najkratším prístupom v peknom prostredí. Na jeho začiatku sa nachádzajú kratšie ľahšie cesty, samotné lezenie nepatrí medzi najlepšie. Skala má rôznu kvalitu a cesty nevyrovnanú obtiažnosť.

Can Gans Dionis
Odľahlý sektor s krkolomným prístupom. Odmenou sú pekné a dlhé cesty v kvalitnom vápne. Ja som síce liezol len jednu, “Escaralamoza” (6b), ale stála za to, aj keď bola trochu ťažšia.

Arbolí

Tichý a nenápadný sused Siurany. Ponúka rôzne druhy lezenia na všetkých druhoch vápna. Najkrajšie sú samozrejme tie ťažšie a podobne ako v prípade Siurany, chce to liezť aspoň 6c, nachádzajú sa tu však aj sektory určené pre rekreačných lezcov.

El Falcó
Ak sa o Neapole hovorí “Vidieť a zomrieť” tak v lezeckom svete by to mohlo platiť pre El Falcó. Neskutočný sektor s neskutočnými linkami, ktoré bez problémov zatienia aj tie Siuranské. 40 metrové cesty v prvotriednej skale s parádnymi výhľadmi. Absentujú síce nižšie obťiažnosti, ale oplatí sa sem prísť, aj keby mal človek vyliezť len jednu cestu. Mohla by to byť napríklad krásna sedmička “Borinot” (6b+), nachádzajúca sa v strede sektoru.

Placa Duc
Šedá vežička s krátkym prístupom orientovaná na západ. Ideálny sektor na podvečerné polezeníčko. Pekné a dlhé cesty v príjemnom prostredí. Ja rád spomínam na technickú “Entre Pitus i Flautes” (6a).

Can Mansa
Skala nižšej kvality výborne odistená a vhodná pre začínajúcich lezcov, ktorí si chcú vyskúšať prvý kontakt s lezením od spodu. Skaly sa nachádzajú v lese a dá sa tu liezť aj počas teplejších dní.

Margalef

Obrovská oblasť nachádzajúca sa v pohorí Montsant, kde si každý nájde dostatok ciest svojej obtiažnosti. Čo možno nebude vyhovovať každému a bol to aj náš prípad, je charakter skaly. Lezie sa prevažne po dierkach alebo vyčnievajúcich kamienkoch trochu pripomínajúc Súľov. Častým problémom vzhľadom na vajíčkový tvar skál býva začiatok, keď je treba prekonať nástupové bruško a následne už len mať potrebnú vytrvalosť, aby človek stihol ohmatať dostatočný počet dierok, vybrať si tu najlepšiu a doklepať cestu takto až do zlaňáku. Napriek monotónnosti sa skaly nachádzajú v prekrásnej prírode a tie “panoramata” jednoducho treba vidieť.

La Braseria
Náš prvý navštívený sektor, možno preto na neho spomínam v najlepšom. Pekné dlhé cesty, jedna ako druhá. Južná orientácia a pekné výhľady na priehradu, vypečené nástupy. Najviac sa nám páčili cesty RiverBelle (6b) a Via del Eco (6a+).

Can Torxa
Skaly na začiatku údolia, priamo nad cestou. Vyšmýkané nástupy a tým pádom ťažké nástupové bouldre. Tento sektor treba obísť.

Ca la Marta
Veľký sektor s obrovským množstvom ciest každej obtiažnosti. Skaly majú rôznu orientáciu a vždy je niektorá časť v tieni a tak sa tu dá liezť celý deň. Cesty, ktoré sme tu liezli krásou moc neovplývali, boli skôr kratšie a silové.

Reggae
Sektor podobný Braserii, ale skaly sa nachádzajú na opačnej strane údolia. Dlhé, pekné a vyrovnané línie. Z priemeru vyčnievala “Lejia de Rumania” (6b+).

Chorreras
Na Margalef netypický sektor nachádzajúci sa v temnom kaňone. Dominujú mu kratšie vytrvalostné línie do kopca po krápnikoch. Stojí za jednu návštevu.

La Mussara

La Mussara patrí medzi tie väčšie oblasti v pohorí Serra de Prades s dlhou históriou lezenia. Nachádza sa tu množstvo skál na veľkej ploche a jednotlivé sektory majú oproti okolitým oblastiam divokejší a dobrodružnejsí nádych. Počas našej návštevy sme stihli len jeden náhľad do odľahlejšieho sektoru “Les Campanilles”. Už samotný prístup v podobe 40 minútovej turistiky najskôr skalnými serpentínkami a neskôr vyschnutým kaňonom stál za to a ako sme správne tušili napriek tomu, že bola Veľká noc, na skalách sme boli sami. V sektore je do 30 ciest rôznej obtiažnosti a rôznej kvality. Najlepšia skala sa nám javila v strednej časti a som rád, že nás naša intuícia nesklamala a cesty, ktoré sme tu liezli patrili medzi to najkrajšie, čo sme na tomto výjazde preliezli. Určite by som nevynechal 6b-čka “Taxi Driver” a “Anda-Lui”. Cestou zo skál sa odporúčam zastaviť v miestnom refugiu, ktoré slúži najmä lokálnym turistom na potulkách po okolitých horách. Panuje tam príjemná atmosféra a vzhľadom na reakcie okolia súdim, že tam cudzincov moc často nemajú.

Montsant

To najlepšie na koniec a posledný deň nášho výjazdu sem sa rozhodli dať šancu Montsantu. “El Racó de Missa” patrí medzi tie najobľúbenjšie sektory a tak sme zamierili tam. Dlhý a namáhavý prístup, ktorý sa blížil k jednej hodine, vyvážilo to, čo nás tam čakalo : nádherné skalné vežičky stúpajúce do obrovských výšok, sfarbené do všetkých možných farieb sprevádzané nádhernými výhľadmi do údolia. Dlhé a vytrvalostné lezenie po dierkach, nie nepodobné tomu v Margalefe, ale bez nástupových brušiek. Parádne odistené cesty vo všetkých obtiažnostiach. Jednoducho lezecký raj a miesto kam by som sa chcel určite vrátiť.

Zrnká múdrosti V Cornudelle de Montsant sa nachádza lezecký obchod, kde sa dajú kúpiť lokálni sprievodcovia pre jednotlivé oblasti. My sme mali knižku “Tarragona climbs” objednanú cez internet, ktorá pokrýva všetky oblasti, ktoré sme navštívili plus niektoré ďalšie. Samozrejme neobsahuje všetky sektory a nachádzajú sa v nej len výbery tých najlepších, čo je však vo väčšine prípadov postačujúce, možno okrem Margalefu, kde sa oplatí zainvestovať do lokálneho lowcostového sprievodcu za 12 $, ktorý sa dá za zakúpiť v refugiu v dedine. Výber ubytovania záleží od toho, kde chce človek liezť, treba si uvedomiť, že po lokálnych cestách sa často nedá ísť viac ako 50 km/h a vzdialenosť 30 km znamená hodinu cesty. Pre Siuranu je najvýhodnejšie ubytovanie v kempe v dedine, aj keď na kvalitu služieb som už videl zopár sťažností, výhodou je rýchla dostupnosť ku skalám. Náročnejší si prídu na svoje v Cornudelle, ktorá je výhodným východiskovým miestom aj v prípade lezenia na Montsante alebo Arbolí. Dedinka je zároveň najbližším miestom pre menšie nákupy, za tými väčšími sa treba vybrať do mesta Reus. Ak sa plánuje liezť v Margalefe, tak sa dá využiť bezplatný kemp pri vodnej nádrži, poprípade spomínane refugio v dedine.

Restday sa dá stráviť rôznymi spôsobmi, od kultúry, cez gastronómiu až po šport – výber je naozaj široký. Nadšencov histórie poteší návšteva neďalekej Taragony, ktorá bola v období Rímskeho impéria najväčším a najkulturnejším mestom na Iberskom poloostrove, čo dokazuje množstvo pamiatok v jej centre. Za krátku návštevu stojí aj kláštor Escaladei neďaleko dedinky La Morera del Montsant, kde sa dá aj dobre najesť v miestnych reštauráciach. Bežeckých fanúšikov určite osloví Siuranská priehrada, ktorá ponuká jedinečný zážitok v podobe 12 kilometrového koliečka okolo vodnej nádrže. Celé pohorie je významné z turistického hladiska a nadšencov iste poteší, že lesy sú popretkávané turistickými chodníčkami a stačí si len vybrať ten pravý. Oblasť je tiež významným vínnym regiónom a neochutnať miestny Priorat je vážnym prehreškom. Galéria z nášho jarného pobytu je na svojom tradičnom mieste a mne nezostáva len sa rozlúčiť tradičným “Venga, vámos, venga”.

Ajči:

Maťči:

Malorka neptrí medzi najväčšie ostrovy, autom sa dá pohodlne pobehať krížom krážom za rozumný čas a nie je až také dôležité, kde človek hlavu skloní na noc. Náš basecamp sa nachádzal v mestečku Campanet vo vidieckom dome zariadenom v neo-rustikálnom štýle, s bazénom pred domom a s oslíkom za domom. Bolo tam tak príjmene, že sa nám veľa krát odtiaľ nechcelo ani nikam chodiť. Začiatok októbra je na Mallorcu a jej južne orientované lezecké oblasti pomerne skoro a lezenie sa odohrávalo skôr v platonickej rovine. Slnečné lúče a vyhriate more skôr nabádali na kúpanie a plážovú slacklajnu než skalné aktivity.

Les Perxes

Príjemná oblasť v severo-západnej časti ostrova. My sme počas našej krátkej návštevy stihli iba pár ciest v časti Hairpin Wall. Miestne 5+ky v sivých platniach nám ukázali ako je to s klasifikáciou na ostrove. Najkrajšia cesta oblasti bolo jednoznačne 35 metrové 7a “Cristo en pel”, aspoň podľa Paliho. Po lezení sme navštívili neďaleký kláštor Santuari de Lluc. Neviem či som niekedy pil lepšie pivo ako to, čo som si tam kúpil od lokálnych pivovarcov, to bola poézia písaná chmeľom.

Cala Magraner

Jazykovo zdatnejší čitatelia už istotne tušia, že sa jedná o zátoku a v tejto časti rozprávania bude vzduch nasiaknutý soľou, o skaly budú bičovať morské vlny a lezcom budú povievať vlasy v morskom vánku. Cala Magraner sa nachádza v juhovýchodnej časti ostrova a oblasť je tvorená 20 metrovým skalným pásom tiahnucim sa od mora pozdĺž pláže asi 300 metrov do vnútrozemia. Svoju obtiažnosť si tu nájdu všetci lezci a aj napriek trochu dlhšej dostupnosti je na Mallorce len málo oblastí, ktoré by jej mohli konkurovať. Na rozlez odporúčam cestu “The Juggy One” aby si človek urobil obraz o miestnych päťkách. Kačka o nej premýšlala ešte aj počas šoférovania späť na domček.

La Creveta

Krevetka sa nachádza v najsevernejšej časti ostrova, prístup je taký alpskejší aj prostredie divokejšie. Mne sa táto oblasť páčila zo všetkých najviac, šedé platne sú moja úchylka. Hlavný sektor pozostáva z 30 metrov vysokej, mierne položenej až kolmej platne, kde sa nachádzajú cesty od 4 do 7+. Na klasifikáciu sme si už privykli a to, že v rozleze za 4+ pučím ako v sedem mínuske ma necháva chladným. Odporúčam cestu Curset.

Alaró

Už cesta na parkovisko je veľké dobrodružstvo, pol hodinový prístup pod skaly je len čerešnička naviac. Oblasť je určená výkonostnejším lezcom, v krásnej červeno žltej skale sa nachádza množstvo ťažších ciest, ktoré stoja za prelez. Prípadný úspech určite zožne potlesk u okoloidúcich nemeckých turistov, ktorí sa idú pokochať výhľadmi z kláštora na vrchu hory. Lezci bez ambícií si môžu spraviť chuť v lokálnej reštaurácii, ktorá sa špecializuje na domácu kuchyňu.

Puig St. Marti

Objektívne túto oblasť ohodnotiť nemôžem, keďže sme v nej neliezli, vzhľadom na počet komárov, ktoré sa na nás vyrojili, ale na pohľad to vyzeralo skôr na skalku lokálneho významu. Krátke a členité skaly zaujali najmä svojou dostupnosťou. My sme dali radšej prednosť pláži v Alcúdii. Vamos a la playa.

Z voľnočasových aktivít stojí za návštevu určite Cala Coll Baix, pláž na severe ostrova. Polhodinová turistika z parkoviska borovicovým hájom je istota, že na nej nikdy nebude príliš plno a zachová si svoj nespútaný charakter. Z opačného súdka je mestská pláž v Alcúdii, ale rovnako má svoje kúzlo. Jedno daždivé popoludnie sme strávili návštevou jaskyne, ktorých je na Mallorce niekoľko, pre nás boli najbližšie Coves de Campanet. Ak zostane čas oplatí sa zájsť na Formentor – najsevernejší polostrov a cestou určite netreba opomenúť malebné mestečko Pollenca a jej 365 schodov z hlavného námestia na kalváriu. Keďže sa dievčatá za sporákom celkom obracali, gastro zážitky sme väčšinou absolvovali na domčeku, výnimkou bola spomínaná reštaurácia pri mestečku Alaró a stretnutie s morskou kuchyňou v reštaurácii Cocodrilo v Cielo di Bonaire.

Mallorca nie je zlá destinácia na lezeckú dovolenku, aj keď som mal trošku pocit, že svoje najlepšie obdobie má za sebou. Okrem lezenia ponúka veľa iných možností športového vyžitia a nemyslím si, že toto bola naša posledná návšteva. Galéria sa nachádza na svojom tradičnom mieste a zoznam prelezných ciest je po tomto výjazde veľmi skromný: