Babia hora

Nástup na túru začína v bývalých kúpeľoch Slaná voda, ktoré využívali unikátne zloženie miestnej slanej jódovo-brómovej vody. Tu začína žltá značka, ktorá nás Hviezdoslavovou alejou privedie k Hájovni na Rovniach, kde sa písala história slovenskej literatúry. Práve tu sa Hviezdoslav zoznámil s hájnikom Jánom Lachom a jeho manželkou Máriou, ktorí ho inšpirovali pri písaní slávneho diela Hájnikova žena, počas jeho liečebného pobytu v kúpeľoch Slaná Voda. Z hájovne je to na Babiu horu niečo málo cez 2 hodinky, najskôr strmším svahom hustým lesom, neskôr lúkami až na koniec prídeme na vrcholové “plató” s nádherným kruhovým výhľadom. Zjazd späť vedie rovnakou trasou a je rovnako príjemný ako výstup. Menej zdatní lyžiari môžu úvodný strmý úsek lesom, pri ceste dolu, obísť lesnou zvážnicou. Pri rozhľadni, kde kritický úsek začína sa treba vydať vpravo a treba počítať s tým, že je v krátkom úseku nutné lepiť pásy.

Skorušina

Toto pohorie je možno skôr domovom bežkárov, ale nie je problém dať mu šancu na pásoch. Odmenou je stredne náročná túra v nádhernej scenérii Západných Tatier. Začína sa v Oraviciach na parkovisku pri lyžiarskom stredisku a červenou značkou miernou lúčkou sa stúpa na Skorušinu, najvyšší vrch. Po krátkom strmom úseku v lese, vedie cesta na hrebeň, ktorý veľmi miernym svahom pokračuje až na vrchol. Ten je síce zalesnený, ale nachádza sa tu pomerne vysoká rozhľadňa, ktorá ponúka aké-také výhľady. Cesta späť vedie tou istou trasou a je bezproblémová a veľmi príjemná, krátky strmý úsek treba obísť po bežkárskej trase.

Viac foto z Babiej hory sa nachádza tu a zo Skorušiny tu.

Skusmo opáčim, že či nejdeme hore lanovkou keď už sme sa toľko zdržali, môžeme to použiť ako výhovorku. Ajči je však proti, vraj nemôžeme pošpiniť skialpovú etiku a použiť nedovolené podporné prostriedky. Viac neargumentujem, zjazdovka sa mi aj tak zdá krátka a čas výšlapu k hornej stanici lanovky odhadujem na max pol hodinu. O 2 hodiny neskôr sme konečne na Magurke, kde má lanovka konečnú, krátko sa pokocháme výhľadmi na sever a valíme ďalej. Stúpame lesom k hornému vleku, kde sa napájame na modrú značku z Párnice. Traverzujeme severnou stranou Magury a hrebeňom pokračujeme do sedla Strungový príslop. Tu sa nám otvárajú nové a nepoznané výhľady na dominanty Malej Fatry Stoh a Rozsutec – v tejto časti sme po prvý krát. Zatiaľ čas neúprosne pokročil a tak sa vzdávame myšlienky na Osnicu. Natlačíme perníčky, zohrejeme sa čajom a pripravíme lyže na zostup. Letmý pohľad do mapy a je nám jasné, že dolu pofičíme najskôr lúkami popri salaši a neskôr lesnou zvážnicou končiacou až v Lučivnej.

Sneh je celkom fajn, príjemný prašan sa len z času na čas zmení na zľadovatelú krustu, ale sklon svahu je mierny, takže nám to nespôsobuje väčšie problémy. Na konci lúky treba na lesnú cestu spraviť zopár oblúčikov v lese, na to však nie je dosť snehu a tak na tento krátky úsek berieme lyže na plecia. Po zvážnici opäť valíme na lyžiach, ani si nestihneme všimnúť, že snehu ubúda a pod lyžami to podozrivo iskrí. Že ho asi fakt nie je dosť, definitívne uznávam po Ajčinom salte hlavou vpred po nabehnutí na šuter, ktorý jej zanechal hlbokú jazvu na novej sklznici a podľa pohľadu v jej očiach asi aj na duši. Lyže putujú na batoh a my smutne v lyžiarkach dokončujeme výlet až na parkovisko. Fotky z výletu sú už tradične v GALÉRII.

Auto zaparkujeme na parkovisku za lyžiarskym strediskom Jasenská dolina, kúsok pred chatou Lysec. Prejdeme cez potok po drevenom mostíku a stúpame hore bývalou zjazdovkou, ktorá je už nejaký ten piatok nevyužívaná. Na jej konci sa na hrebeni napojíme na žltú turistickú značku, ktorou pokračujeme až na vrchol. Spočiatku stúpame po lesnej ceste až kým neprídeme pod hôľny vrchol. Tu sa konečne vymaníme z lesného porastu a strmým lúčnym terénom vystúpame na vrcholový hrebeň. Po ňom sa už poľahky dostaneme opäť miernym stúpaním až na samotný vrchol. Ten sa nachádza mimo hlavného hrebeňa, ale napriek tomu ponúka pekné výhľady na okolité kopce, najmä Rakytov, Tlstú, Ploskú alebo Borišov, v diaľke je potom možné zahliadnuť Krížnu, Ostredok a hrebeň Prašivej v Nízkych Tatrách.

Zostup vedieme tou istou trasou, v lesných úsekoch musíme byť trochu opatrnejší, cesta je úzka, inak sa lyžuje na širokých lúkach kde si každý nájde tu svoju líniu. Fotky z výletu sa tradične nachádzajú v GALÉRII.

Zo začiatku idem po zelenej, ale pri horárni sa odpájam na červenú cykloznačku – poučený z minula nechcem ísť Suchou dolinou najmä kvôli exponovanému záveru. Cykloznačka ma pozvoľna dovedie do Prašnického sedla, kde prechádza na druhú stranu hrebeňa, ja však pokračujem po neznačenej zvážnici miernym stúpanim ďalej do miesta zvaného Pod Repišťom. Tu sa napojím na červenú turistickú značku a ňou vybehnem cez Rybovské sedlo na Krížnu. Počasie je podľa očakávania super, slnko mocne pečie, teplota mierne nad nulou, len sneh je tvrdý a zľadovatelý. Na Krížnej nikdy dlho nevydržím a tak aj dnes hneď pokračujem hrebeňom striedavo hore-dole s malými prevýšeniami, cez najvyšší vrch Ostredok až na Suchý vrch, kde začína prvý dlhší zjazd. Ako správny leňochod nechávam pásy na lyžiach, a pozvoľna (koľko mi pásy dovolia) schádzam do sedla Koniarky a odtiaľ ďalej do sedla Chyžky.

Na južných svahoch sa sneh pomaly topí, z čoho svitá pre mňa nádej, že z Ploskej si predsa len zalyžujem. Naplnený optimizmom ruším plánovanú pauzu a rovno pokračujem do kopca na Ploskú. Vydoloval som zo seba posledne zvyšky síl a za pol hoďku som na vrchu. Tu si už dopriavam zaslúžený oddych pred zjazdom. Konečne zhadzujem pásy a pomaly sa vydávam na zostup po žltej značke. Vrch je vyfúkaný a zľadovatelý, prvé oblúčiky sú dosť krkolomné, ale v okolí sedla je to už lepšie, sneh je čím ďalej tým kvalitnejší. Zo sedla nasleduje parádna lyžovačka po lúkach a pasienkoch s miernym sklonom, ktorá sa končí až v samom strede Vyšnej Revúcej pri kostole.

Keďže mám auto na druhom konci dediny, užívam si ešte niekoľkominútový pochod v lyžiarkach s lyžami na pleci a za necelých šesť hodín stojím tam kde som ráno začal. Fotky z výletu sa nachádzajú tradične v GALÉRII.

Snehu je ako som predpokladal dosť a tak si môžem lyže obuť hneď na parkovisku a pomaly vyraziť v ústrety novému dňu. Od posledného sneženia tu predo mnou nikto nebol a cesta je pokrytá panenským snehom. Zo začiatku šlapem Svitačovou dolinou, miernym stúpaním popri Kuneradskom potoku. Až na vrchol Veterného vedie žltá značka, ktorá bola zjavne v nedávnej dobe obnovená a tak je orientácia bezproblémová aj pre návštevníkov, ktorí sa ocitnú v tejto lokalite po prvý krát. Až na drobné výnimky, keď používam nejaké menšie skratky, neopúšťam značkovanú trasu a pohodlne naberám výškové metre. Cesta mi ubieha rýchlo a za necelé tri hodiny sa ocitám na vrchole. Prepoveď počasia sa nemýlila a videteľnosť je asi na 10 metrov, ale aspoň nefúka a nie je ani moc chladno.

Po krátkom občerstvení, robím pár záberov na pamiatku a chystám sa pomaly na zjazd. Na hôľnatej časti je snehová krusta, na ktorej sa moc dobre nelyžuje, našťastie v lese sa situácia mení a na mňa tam čaká vyše meter snehu a slalom pomedzi stromy. Aj keď som sa tejto časti trochu obával, nakoniec to bola najkrajšia časť lyžovačky. Vďaka dostatku snehu a nie veľmi hustému lesu si to tu môžu užiť aj menej zdatní lyžiari. Asi za pol hoďky mám dolyžované a už mi treba len dobojovať úseky v doline, ktoré nemajú dostatočný sklon, aby ma zviezli samovoľne. Viac foto v GALÉRII.

Cestou z Lomnice, kde sme boli ubytovaní sme sa ešte zastavili v našej dvornej požičovni športovej výstroje Gálfy v Hornom Smokovci, kde Ajči vyfasovala výstroj a keďže zatiaľ doba pokročila, tak sme odtiaľ pobrali na lanovku do Starého Smokovca, aby sme sa zbytočne nezdržiavali. Na Hrebienku sme nahodili lyže a vyrazili smer Zamkovského chata po červenej turistickej značke. Počasie nebolo nič-moc, ale dúfali sme v inverziu vo vyšších polohách. Na moje prekvapenie sme mali celkom dobré tempo a na Zamkovského chate sme boli do hodinky. Ani sme nezastavovali a rovno pokračovali ďalej, teraz už po zelenej na Téryho chatu.

Nad lesom sa už začali predierať cez hustú hmlu slnečné lúče a pod hangom už panovalo jasné slnečné počasie. V úchvatnej scenérii sme stúpali popod Prostredný hrebeň až do kotliny Piatich spišských plies, kde sa nachádza Téryho chata. So sebou sme nemali skoro žiadne občerstvenie, tak sme zbehli dnu na polievku a pivo/čaj. Bolo už neskoré popoludnie a tak po krátkej pauze nastal čas na návrat. Strmú časť hangu sme dali len v lyžiarkach s lyžami na ruksakoch – nechceli sme, aby nám okoloidúci turisti závideli. V miernejšom teréne sme potom nabrali odvahu a zlyžovali sme na Hrebienok a odtiaľ po zasneženej ceste až do Smokovca. Viac foto sa nachádza tradične v GALÉRII.