Ranný pohľad zo Zvolena

V piatok prespíme ešte v Banskej Bystrici a skoro ráno vyrážame na stanicu, odkiaľ sa necháme zaviesť na Donovaly. Autobus nám ušetril dosť času a hlavne prevýšenia a tak na prvý vrchol hrebeňa, Zvolen nám to netrvá ani hodinku. Výhľady sú síce obmedzené kvôli počasiu, v ďiaľke sa však vypína v rannom opare, náš hlavný dnešný cieľ, Krížna. Leto je v plnom prúde a my pomaly kráčame krásnymi zakvitnutými lúkami cez Malý Zvolen a neskôr Motyčskú hoľu do sedla Veľký Šturec. Zatiaľ máme dosť síl a tak neoddychujeme dlho a pokračujeme pre zmenu hustým lesom, smerom na Rybovské sedlo. Je celkom sparno, ale dúfame, že počasie vydrží. Táto časť hrebeňa Veľkej Fatry je pre nás nová a aj keď som bol na Krížnej niekoľkokrát, túto výstupovú trasu som ešte nevyskúšal. Hrebeň je pomerne členitý a značka ho poctivo kopíruje, takže turistika je dosť fyzicky náročná.

Rozkvitnuté veľkofatranské lúky

Obedujeme niekde v okolí Rybovského sedla, odtiaľ je to na Krížnu iba na skok, na vrchole sa ale nezdržujeme a pokračujeme rýchlo na Kráľovu studňu, keďže sa obloha začína podozrivo zaťahovať. V hotelovom bufáči strovím jedno pivko a mastíme smerom na Malý Šturec do našej kôlničky. Smerovník ukazuje niečo cez dve hodiny a u nás sa začína prejavovať únava, aj morálka tímu začína upadať. Našťastie ju pozdvihne hustý dážď, ktorý nás zastihne niekde na polceste a chvíľu nás sprevádza na našom putovaní. Po čase ustane a o chvíľu je zase jasno, navyše sa na zákrute objavuje náš dnešný hotel. Ten je pomerne jednoduchý, tvorí ho jedna miestnosť, ktorá má po bokoch lavičky. Je síce bez dverí, ale strecha je zachovalá a neprší cez ňu, čo je podstatné. Na večer niečo pojeme, na zahriatie zvaríme polievku, urobíme si malú vatru nech nám je veselšie a ja ešte z brvien, ktoré sa váľajú na okolí zbúcham improvizované dvere, nech sa cítime bezpečnejšie. Unavení po celom dni veľmi rýchlo zaspávame.

Náš nocľah nad Malým Šturcom

Niet nad prebudenie v lone prírody, keď sa v ušiach ozýva štebot vtáctva, les vonia čerstvo po daždi a hrejivé ranné slnko rozmrazuje naše nocou vyzimené telá. Ráno sa nikam neponáhľame, pomaly pobalíme veci, poraňajkujeme a hlavne sa tešíme na hlavný cieľ výletu Kremnické vrchy. V Malom Šturci sme za okamih, kto tam už bol pochopí, že sa nezdržujeme a strmým stúpaním začíname spoznávať toto pre nás nové pohorie. Strieda sa jeden strmý svah za druhým a ťažko nastúpané výškové metre, musí človek oželieť v zápätí v klesaní a takto sa to opakuje niekoľkokrát až po Svrčinník. Tu sa rázom mení charakter krajiny a my máme pocit akoby sme sa preniesli do niektorej z Turgenevových poľovníckych poviedok. Les je zrazu redší, stromy sú menšieho vzrastu, podložie je machové, sem tam prerušené papradím – rozhode vítaná zmena. V sedle Flochovej si robíme krátku zachádzku a ideme sa pozrieť na rovnomenný vrch, ktorý je dominantou tohto pohoria.

Rovinatý vrchol Flochovej

Po tejto povinej jazde sa rýchlo vraciame na červene značenú hrebeňovku a mierime na Kordícke sedlo, príjemným, prevažne rovinatým ihličnatým lesom. Niet divu, že toto pohorie je vyhlásený bežkársky raj, terén je tu pre tento šport priam ideálny. Za Kordíckym sedlom sa charakter opäť mení, les je zmiešaný aj prevýšení pribudlo. Záverečný úsek hrebeňa cez Vyhnátovú, Tunel do Bystrického sedla už prechádzame na autopilota, máme toho už dosť, navyše nad nami visia búrkové mraky. V okolí vysielača na Skalke si pretrpíme asi najškaredšiu časť hrebeňa a kĺby ako odmenu po dvojdňovej turistike dostávajú “regeneračný” zbeh po modrej na Králiky so záverečným šprintom na autobus späť do Bystrice.

Záver výletu nad Králikmi

Krajinne veľmi rôznorodá, turistami nie veľmi často navštevovaná, ale veľmi príjemná – tak by som charakterizoval našu dvojdňovú túlačku v okolí Banskej Bystrice. Určite sa ešte vrátime dokončiť hrebeň do Kováčovej a nazrieť aj do časti okolo Krahúľ. Na konci článku sa nachádza orientačná mapa a profil zo stránky hiking.sk a tu je link na galériu. Horám zdar !

Na Chatu pod Hrbom, kde sme sa rozhodli prespať (veľa iných možností sa poblíž ani nenachádza), sme sa vybrali zo Slovenskej Ľupče, kde sme zakotvili auto pred kostolom. Prešli sme cez hlavnú cestu a železnicu a po zelenej značke vošli do lesa priamym smerom v ústrety dobrodružstvu. Asi za hodinku nás chodník vyviedol na lúky a pasienky nad Ľubietovou a aj keď už jeseň a jej farebné divadlo pomaly doznievali, bolo sa ešte na čo pozerať. V Ľubietovej nás privítalo zrevitalizované námestíčko a asfaltová odysea po modrej značke, kde nás cestou obiehali miestni chatári na škodovkách. Záverečný polhodinový úsek lesom bol tak celkom vítanou zmenou. Na chatu sme dorazili pomerne skoro, než sa zotmie rozhodli sme sa, vybehnúť narýchlo na Hrb, pofotiť západ slnka. Mraky boli spočiatku proti, ale nakoniec zubaté slniečko na moment vykuklo a zahalilo kraj impozantným zlatistým závojom. Na chate nás po minulomesačnej návšteve už neprekvapilo, že na večeru boli iba párky a po dvoch pivkách sme zapadli na izbu.

Na druhý deň nás víta chladné ráno, ale počasie je ukážkové, v dolinách mlieko, na oblohe plech. Na rýchlo vybiehame opäť na Hrb, mimochodom geografický stred Slovenska, pofotíme Nízke Tatry a ponárame sa do hustých lesov Ľubietovského Vepra. Je celkom sviežo a tak sa moc nezdržujeme, prvé výhľady sa naskytnú až na lúkach v okolí Veporských skaliek, dominuje im Klenovský Vepor a Nízke Tatry, bystré očká dovidia aj na Vysoké. V sedle Jasenová sa opäť pohrúžime do nepreniknuteľných húštin, stopy po ľudskej aktivite tu okrem chodníčka, aj toho miestami ťažšie rozoznateľného, nie sú žiadne. V lese panuje temno, našťastie celou cestou až na Poľanu, je pomerne často možnosť odbočiť z chodníka po výhľady na obe strany. Za celý čas nikoho nestretáme a aj na rozľahlom vrchole sme sami. Absolvujeme povinné foto a nasleduje zdĺhavý zostup do Detvy. Cestou míňame zatvorený hotel Poľana s fungujúcim bufetom. Slniečko pekne vypeká a tak obedujeme na terase pred hotelom. S plnými bruchami následne zbehneme na Kalamárku a popri skalách až do Detvy. Zaverečné kilometre dedinou a neskôr sídliskom už berieme ako povinnú jazdu.

Za dva dni sme prešli necelých 50 kilometrov, pohodovým tempom bez výraznejších prevýšení. Cestou nečakajú na turistov žiadne nástrahy a pohodlné ubytovanie na Chate pod Hrbom, robí z tejto hrebeňovky vhodného kandidáta na rodinný výlet. Viac fotiek tradične v GALÉRII, rovnako tak na záver mapa a výškový profil zo stránky hiking.sk.

Bezprostredne po našom príchode do Tatier sa podmienky na turistiku výrazne zlepšili, teplé počasie cez deň a mínusové teploty počas noci spôsobili, že sneh pekne primrzol a na bezproblémový pohyb v teréne nebolo treba lyže ani snežice. Na prd situácia ak ste prišli lyžovať, zato však parádna príležitosť na turistiku. Tú sme síce pôvodne nemali v pláne, ale našťastie sme flexibilní a vieme sa rýchlo prispôsobiť. Nevyhnutnosť mačiek pre pohyb v takomto teréne sme vyriešili pomocu požičovňe turistickej výstroje v Intersporte v Hornom Smokovci za 7 Eur na deň. Vzhľadom na únavu z lyžovačky a aj absenciu ďalšej výstroje potrebnej pre náročnejšie túry v zimnom období, konečne padlo rozhodnutie na Slavkovský štít, ktorý sa nachádza na začiatku doliny, takže nie je potrebné absolvovať dlhý “približovací pochod” a navyše nie je ani extrémne strmý, čiže nie je nevyhnutné si požičiavať žiadnu dodatočnú výstroj.

Skipas nám platil aj na lanovku na Hrebienku a preto sme neváhali a využili aj túto poslednú možnosť skrátit si výstupovú trasu na minimum. Z Hrebienka sme nesledovali turistickú značku, ale vybrali sme sa priamo cez zjazdovku najskôr k Slavkovskej vyhliadke a odtiaľ pomaly ďalej na Slavkovský štít. S mačkami na nohách a lyžiarskymi palicami v rukách nám výstupová trasa nerobila väčšie problémy a za necelé 4 hodiny sme boli pri vrcholovom kríži. Výhľady ponúka Slavkovský štít naozaj jedinečné, najmä na Gerlachovský štít, Prostredný hrebeň, Ľadový štít a Lomnický a Pyšný štít. Cesta dole nám tiež nezabrala mnoho času a za 2 hodinky sme boli späť v hornej stanici lanovky Hrebienok. Výškový profil z hiking.sk a viac fotiek sa nachádza v GALÉRII.

Dni v novembri bývajú krátke a tak volíme najpriamejšiu možnú cestu na vrchol. Zo štrbského plesa po žltej značke Mlynickou dolinou až k Malému a Nižnému Koziemu plesu, kde sa odpájame od turistického chodníka a začíname pomaly stúpať smerom k masívu Satana. Chodník je zreteľný, občas vyznačený kamennými mužíkmi, orientácia je bezproblémová. Už z diaľky je dobre viditeľná trávnata rampa tiahnúca sa miernym sklonom smerom akoby k Štrbskému plesu. Prekonáme niekoľko žlabov (asi 4) a posledným sa vydáme smerom k vrcholu. Tesne pred ním je jediné náročné miesto výstupu, keď treba pri prekonávaní skalného rebra urobiť dlhý náčah nad vzdušným zrázom. Toto miesto je možné obísť spodom ľahším terénom. Za necelé 4 hodiny chôdze miernym tempom sa ocitáme na južnom vrchole. Tu sa nachádza aj vrcholová knižka. Výhľady su naozaj exkluzívne, najmä do Mengusovskej doliny. Pre návrat volíme tú istú cestu.

Na druhý deň je v pláne iba oddychová prechádzka na Popradské pleso. Inverzné počasie a prísľub pekných fotiek mi však nedajú a tak niečo po 15:00 vyrážam od Štrbského plesa po modrej na Chatu pod Soliskom a odtiaľ po červenej na Predné Solisko (2 093,3 m n. m.). Je to prvý vrchol v hrebeni Solísk, ktorý oddeľuje Mlynickú dolinu od Furkotskej doliny. Robím pár fotiek a rýchlo bežím dole, kým je ešte svetlo. Celú trasu som otočil za 01:30, takže celkom kvalitný tréning.

Viac fotiek v GALÉRII
Zdroje: www.wikipedia.sk; www.sprievodca.ta3.szm.com