Ranný pohľad zo Zvolena

V piatok prespíme ešte v Banskej Bystrici a skoro ráno vyrážame na stanicu, odkiaľ sa necháme zaviesť na Donovaly. Autobus nám ušetril dosť času a hlavne prevýšenia a tak na prvý vrchol hrebeňa, Zvolen nám to netrvá ani hodinku. Výhľady sú síce obmedzené kvôli počasiu, v ďiaľke sa však vypína v rannom opare, náš hlavný dnešný cieľ, Krížna. Leto je v plnom prúde a my pomaly kráčame krásnymi zakvitnutými lúkami cez Malý Zvolen a neskôr Motyčskú hoľu do sedla Veľký Šturec. Zatiaľ máme dosť síl a tak neoddychujeme dlho a pokračujeme pre zmenu hustým lesom, smerom na Rybovské sedlo. Je celkom sparno, ale dúfame, že počasie vydrží. Táto časť hrebeňa Veľkej Fatry je pre nás nová a aj keď som bol na Krížnej niekoľkokrát, túto výstupovú trasu som ešte nevyskúšal. Hrebeň je pomerne členitý a značka ho poctivo kopíruje, takže turistika je dosť fyzicky náročná.

Rozkvitnuté veľkofatranské lúky

Obedujeme niekde v okolí Rybovského sedla, odtiaľ je to na Krížnu iba na skok, na vrchole sa ale nezdržujeme a pokračujeme rýchlo na Kráľovu studňu, keďže sa obloha začína podozrivo zaťahovať. V hotelovom bufáči strovím jedno pivko a mastíme smerom na Malý Šturec do našej kôlničky. Smerovník ukazuje niečo cez dve hodiny a u nás sa začína prejavovať únava, aj morálka tímu začína upadať. Našťastie ju pozdvihne hustý dážď, ktorý nás zastihne niekde na polceste a chvíľu nás sprevádza na našom putovaní. Po čase ustane a o chvíľu je zase jasno, navyše sa na zákrute objavuje náš dnešný hotel. Ten je pomerne jednoduchý, tvorí ho jedna miestnosť, ktorá má po bokoch lavičky. Je síce bez dverí, ale strecha je zachovalá a neprší cez ňu, čo je podstatné. Na večer niečo pojeme, na zahriatie zvaríme polievku, urobíme si malú vatru nech nám je veselšie a ja ešte z brvien, ktoré sa váľajú na okolí zbúcham improvizované dvere, nech sa cítime bezpečnejšie. Unavení po celom dni veľmi rýchlo zaspávame.

Náš nocľah nad Malým Šturcom

Niet nad prebudenie v lone prírody, keď sa v ušiach ozýva štebot vtáctva, les vonia čerstvo po daždi a hrejivé ranné slnko rozmrazuje naše nocou vyzimené telá. Ráno sa nikam neponáhľame, pomaly pobalíme veci, poraňajkujeme a hlavne sa tešíme na hlavný cieľ výletu Kremnické vrchy. V Malom Šturci sme za okamih, kto tam už bol pochopí, že sa nezdržujeme a strmým stúpaním začíname spoznávať toto pre nás nové pohorie. Strieda sa jeden strmý svah za druhým a ťažko nastúpané výškové metre, musí človek oželieť v zápätí v klesaní a takto sa to opakuje niekoľkokrát až po Svrčinník. Tu sa rázom mení charakter krajiny a my máme pocit akoby sme sa preniesli do niektorej z Turgenevových poľovníckych poviedok. Les je zrazu redší, stromy sú menšieho vzrastu, podložie je machové, sem tam prerušené papradím – rozhode vítaná zmena. V sedle Flochovej si robíme krátku zachádzku a ideme sa pozrieť na rovnomenný vrch, ktorý je dominantou tohto pohoria.

Rovinatý vrchol Flochovej

Po tejto povinej jazde sa rýchlo vraciame na červene značenú hrebeňovku a mierime na Kordícke sedlo, príjemným, prevažne rovinatým ihličnatým lesom. Niet divu, že toto pohorie je vyhlásený bežkársky raj, terén je tu pre tento šport priam ideálny. Za Kordíckym sedlom sa charakter opäť mení, les je zmiešaný aj prevýšení pribudlo. Záverečný úsek hrebeňa cez Vyhnátovú, Tunel do Bystrického sedla už prechádzame na autopilota, máme toho už dosť, navyše nad nami visia búrkové mraky. V okolí vysielača na Skalke si pretrpíme asi najškaredšiu časť hrebeňa a kĺby ako odmenu po dvojdňovej turistike dostávajú “regeneračný” zbeh po modrej na Králiky so záverečným šprintom na autobus späť do Bystrice.

Záver výletu nad Králikmi

Krajinne veľmi rôznorodá, turistami nie veľmi často navštevovaná, ale veľmi príjemná – tak by som charakterizoval našu dvojdňovú túlačku v okolí Banskej Bystrice. Určite sa ešte vrátime dokončiť hrebeň do Kováčovej a nazrieť aj do časti okolo Krahúľ. Na konci článku sa nachádza orientačná mapa a profil zo stránky hiking.sk a tu je link na galériu. Horám zdar !

Auto zaparkujeme na parkovisku za lyžiarskym strediskom Jasenská dolina, kúsok pred chatou Lysec. Prejdeme cez potok po drevenom mostíku a stúpame hore bývalou zjazdovkou, ktorá je už nejaký ten piatok nevyužívaná. Na jej konci sa na hrebeni napojíme na žltú turistickú značku, ktorou pokračujeme až na vrchol. Spočiatku stúpame po lesnej ceste až kým neprídeme pod hôľny vrchol. Tu sa konečne vymaníme z lesného porastu a strmým lúčnym terénom vystúpame na vrcholový hrebeň. Po ňom sa už poľahky dostaneme opäť miernym stúpaním až na samotný vrchol. Ten sa nachádza mimo hlavného hrebeňa, ale napriek tomu ponúka pekné výhľady na okolité kopce, najmä Rakytov, Tlstú, Ploskú alebo Borišov, v diaľke je potom možné zahliadnuť Krížnu, Ostredok a hrebeň Prašivej v Nízkych Tatrách.

Zostup vedieme tou istou trasou, v lesných úsekoch musíme byť trochu opatrnejší, cesta je úzka, inak sa lyžuje na širokých lúkach kde si každý nájde tu svoju líniu. Fotky z výletu sa tradične nachádzajú v GALÉRII.

Zo začiatku idem po zelenej, ale pri horárni sa odpájam na červenú cykloznačku – poučený z minula nechcem ísť Suchou dolinou najmä kvôli exponovanému záveru. Cykloznačka ma pozvoľna dovedie do Prašnického sedla, kde prechádza na druhú stranu hrebeňa, ja však pokračujem po neznačenej zvážnici miernym stúpanim ďalej do miesta zvaného Pod Repišťom. Tu sa napojím na červenú turistickú značku a ňou vybehnem cez Rybovské sedlo na Krížnu. Počasie je podľa očakávania super, slnko mocne pečie, teplota mierne nad nulou, len sneh je tvrdý a zľadovatelý. Na Krížnej nikdy dlho nevydržím a tak aj dnes hneď pokračujem hrebeňom striedavo hore-dole s malými prevýšeniami, cez najvyšší vrch Ostredok až na Suchý vrch, kde začína prvý dlhší zjazd. Ako správny leňochod nechávam pásy na lyžiach, a pozvoľna (koľko mi pásy dovolia) schádzam do sedla Koniarky a odtiaľ ďalej do sedla Chyžky.

Na južných svahoch sa sneh pomaly topí, z čoho svitá pre mňa nádej, že z Ploskej si predsa len zalyžujem. Naplnený optimizmom ruším plánovanú pauzu a rovno pokračujem do kopca na Ploskú. Vydoloval som zo seba posledne zvyšky síl a za pol hoďku som na vrchu. Tu si už dopriavam zaslúžený oddych pred zjazdom. Konečne zhadzujem pásy a pomaly sa vydávam na zostup po žltej značke. Vrch je vyfúkaný a zľadovatelý, prvé oblúčiky sú dosť krkolomné, ale v okolí sedla je to už lepšie, sneh je čím ďalej tým kvalitnejší. Zo sedla nasleduje parádna lyžovačka po lúkach a pasienkoch s miernym sklonom, ktorá sa končí až v samom strede Vyšnej Revúcej pri kostole.

Keďže mám auto na druhom konci dediny, užívam si ešte niekoľkominútový pochod v lyžiarkach s lyžami na pleci a za necelých šesť hodín stojím tam kde som ráno začal. Fotky z výletu sa nachádzajú tradične v GALÉRII.