Ranná cesta na Popradské pleso

SHMÚ svoje ambiciózne sľuby dodržalo a tak v piatok ráno s Ajči vyrážame plne naložení, cez Popradské a Zlomiskovú dolinu, pod Ošarpance. Keďže sa zotmieva už okolo štvrtej, je to celkom logická voľba. Na viac lezenia by aj tak pri tradičných trojhodinových tatranských prístupoch nebol čas. Plán je celkom jasný, prísť pod stenu okolo jedenástej, nech sa za ten čas skala trošku zohreje, vyliezť po rampu a zlaniť komínom späť na pevú zem. Ako začiatočníci volíme najľahší smer v stene – Plškovu cestu za 6 mínus. Cesta je zo 49. roku, jej autormi sú František Plšek a Václav Zachoval, odchovanci moravského lezenia, mimochodom prvovýstupci legendárnej Hokejky (viac v super článku v Montane …).

Nástup

Na laná sa naväzujeme okolo obeda, keby nefúkal vietor, tak sa dá snáď liezť len v krátkom tričku. Svoj ruksak výnimočne nechávam na nástupe, nech ma zbytočne neobťažuje, Ajči berie jeden menší s vodou, zlaníme v lezečkách. Prvá dĺžka je zahrievacia a sprievodca tvrdí, že nič vážne by sa tam nemalo udiať. Môj zámer, raziť to cestou najmenšieho odporu, mi celkom nevychádza a z obavy, že nebude kde istiť, si to namierim ku kútu, ktorý z diaľky pôsobí neškodne. Na zaistenie je naozaj vhodný, vďačne pohltí niekoľko friendov, ktorými ho nakŕmim, ale na oplátku aj lezenie celkom priťaží a takéto 4ky pamätám snáď len z Mallorky. Napriek drobným problémom som natiahol celých 60 metrov a keď došlo lano, improvizovane som zaštandoval na trávnatej polici v pochybnom odštepe. Onedlho doliezla aj Ajči, trochu sme sa rozkukali a zorientovali a keď už bol smer jasný, nebojácne som vyrazil traverzom už do našej ozajstnej druhej dĺžky. Cez mierny previs, peknými päťkovými krokmi som za chvíľku sedel v nite, ktorý predstavuje začiatok tretej dĺžky.

Ajči na konci druhej dĺžky

Tá začína príjemnou špárkou, ktorá sa však za krátko stráca, našťastie sa z ľava zubí a svojími pozitívnymi chytmi láka, obrovský odštep od ktorého nás ale delí hladká platňa skúpa na stupy. Expozícia a možný pád až na ističa dodávajú delikátnemu lezeniu správne grády. Z kamarátskeho odštepu sa pokračuje už ľahším a jasným terénom na tretí štand, tentokrát dvojborhákový. Štvrtá dĺžka, čo sa týka príťažlivosti a aj náročnosti nezaostáva a dokonca predchádzajúcu prekováva. Kľúčik tvorí oblá špárka pár metrov nad štandom, opäť bez nôh, ale s relatívne dobrým istením. Obtiaže rýchlo pominú a nasleduje dolez za odmenu po fantastických lupeňoch až do obrovského kúta, kde sa nachádza posledný štand (2 borháky). Z neho sa môže pokračovať cez mierne previsnutú špárku priamo na rampu variantom za 6, alebo originál ako sme išli aj my, kúsok vytraverzovať a potom precítiť tradičný tatranský, príjemne vyklápajúci kút, ktorý nás vypľuje na trávnatú rampu, kde cesta končí.

Záver štvrtej dĺžky

Najviac nám dala paradoxne zabrať posledná dĺžka, v traverze sa nám seklo jedno lano a tak som cez pochybnú skobku musel zliezať dole, aby som ho uvoľnil. Mrcha sa potom ale aj tak sekla znova, keď som začal doberať lano na štande. Ajči podala heroický výkon, vytraverzovala celú dĺžku jednou rukou, kým druhou si namotávala na krk zaseknuté lano, ktoré som ja nemohol doberať. Aspoňže sme si smolu na tento deň vyčerpali a komínom Komarnického sme zlanili na jednu šupu bez nejakých incidentov. Nasledoval už len rýchly zbeh na Popradské pleso, kde sme zažali čelovky a pomaly sa vrátili späť do šede každodenného života.

Aj skoré stmievanie má svoje čaro

Topo k ceste na nachádza na svojom tradičnom mieste a to isté platí pre galériu (nie Ganku).

Plškova cesta (6-), Malý Ošarpanec, cca 150 metrov (4+, 5, 6-, 6-, 5+)
Pozitíva: famózne a vyrovnané lezenie; okrem prvého, lepené štandy; jednoduché zlanenie
Negatíva: trochu kratšia, nevedie na vrchol
(c) 2015 Maťči & Ajči

Veža pod Skokom

Túto cestu zvolíme ako náš ďalší cieľ. Úvodnými dvoma ľahkými dĺžkami sa dostávame pod kľúčové miesta cesty. Nasleduje pekná platňa obtiažnost 7+, ktorej problém sa nachádza pod štandom. Posledná dĺžka pokračuje platňovým lezením až pod malý previs, ktorý obliezame z pravej strany. Problémy robí akurát istenie na hrane, kde ho radšej predlžujem slučkou. Nasleduje tempo cez previštek a vyhodenie nôh do platne. Na záver ešte pekná, ale krátka platnička a sme hore. Obtiažnosť 8- trochu prehnaná, maximálne tak 7+. Ako poslednú cestu dňa si zvolíme Tatarkovu cestu 7+/8-. Kľúčovú dĺžku vyliezam iba AF, kde po mojom asi 10 – 15 minútovom visení a mudrovaní vo výleze okolo previsu, mi telo nejako zoslablo. Vrchnú časť doliezame po hrane zľava – Ľavou hranou západnej steny. Pekná cesta. Zlaňujeme líniou Pre Jarku, vyzerá to ako pekná 8-čková platňa. Takže máme nabudúce prečo dôjsť do Mlynickej doliny.

Veža pod Skokom

Večer sa presúvame na Popradské Pleso, nedeľný cieľ je Ostrva. Ako prvú cestu ideme Foxov sen 7-. V ľavej časti steny sa nachádza hojný počet ľudí. Pokračovať sme chceli cestou Oceľová niť, avšak sa na jej začiatku nachádzala jedna dvojica. Tak posielam Riša do cesty Horskej služby. Vylezieme si jej prvú dĺžku a zlaňujeme. Na záver Via AliNina 6+. Pekná cesta s 2. a 3.dĺžkou a následný jeden rýchly zlaňák až na zem. Balíme a valíme za chalanmi na Štrbské Pleso.

Ostrva

V jeden augustový víkend sa sám vydávam na turistiku do Tatier. Prespím na Hrebienku a ráno o 5:30 výrážam smer Skalnatá dolina. Zlaňujem klasickou cestou spoza Lomnickej kopy do Téryho kuloáru. Pod stenou a aj v stene je už zopár dvojíc. Pôvodný plán – Hokejka mením za cestu Stanislawski/Orlowski za 5. Jedná sa o celkom vyrovnané lezenie asi tak v 4.stupni. Záver cesty leziem platničkou okolo vysiacej slučky tak za 5+ o dĺžke asi 10-15 metrov až na hrebeň, z ktorého je to už len pár metrov na vrchol Lomnického štítu. Hore si povegetím, najem sa, pofajčím… Zostúpim rozlámaným terénom do Medenej štrbiny. Prezujem sa do lezečiek, ktoré rýchlo mením za vibramy. Pokračujem Vidlovým hrebeňom na Kežmarský štít. Hrebeň sa mi podarí prejsť za nejakú 1 ½ h. Škoda obídenia Vých.Vidlovej veže, keď ma zmiatlo vysiace lano do Kežmarskej štrbiny. Hrebeň je celkom pekná záležitosť, no podľa mňa je to trochu nafuknuté. Na vrchole Kežmaráku povegetím. Zostupujem obkľukou cez Huncovskú kotlinku. Na Skalnatom plese opäť povegetím a výlet zakončujem v Tat.Lomnici návštevou u Mireka a Heni.

Vidlový hrebeň

Začiatkom septembra sme ešte s Karolom vyliezli cestu Eštok – Janiga 6+/7- na Voliu vežu. Cesta nám trvala 3 1/4h. Pekná cesta v kvalitnej skale. Zlanili sme platňami naľavo. Do Puškášovho komína som radšej nešiel pre prípadné nebezpečenstvo spustenia kameňov dole. V pravej časti steny sa nachádzalo zopár dvojíc, na našej ľavej na podivenie nikto. Vyliezli sme iba túto jednu cestu a nakoniec zostúpili do Mengusovskej.

Volia veža

Suma sumárum :

[See image gallery at www.salora.sk]

Vo štvrtok ráno vystupujem z autobusu v Lysej Poľane. Šľapanie dolinou mi vôbec nevadí, pekné výhľady a žiadni ľudia. V táborisku zhadzujem veci, uvarím kávičku, Vlado s Miňom išli na Orlowského do Galérky, takže mám do večera kopec času. Vyjdem ešte do Ťažkej, chalani sú asi v polovici steny. Obzerám okolie a driemem v Pustej lávke. O deviatej večer vidím ako konečne prichádza do táboriska Vlado s Miňom. Idú z Kačacej, nechali matroš pri plese aby sa nám ráno ľahšie šľapalo. Vlado je bez gatí, iba tak v spoďároch a s ruksakom na chrbte, že také teplo v severe už dlho nezažil. Miňo je zničený, šľachy v predlaktí neposlúchajú, takže zajtra na Rumaňák ostávame dvaja. Balíme na dva dni, nevyužiť takéto počasie by bola škoda. Tajný plán je skúsiť novú líniu v štítovej stene. Prvý deň pod štítovú a druhý deň doliezť na vrchol. Prostredný pilier a Tatarku sme už liezli, tak na prvý deň vyberáme niečo nové. Ostáva nám Koryto alebo ľavý variant Prostredného piliera, uvidíme čo bude krajšie.

O štvrtej ráno vstávame a vyrážame ku Kačaciemu plesu, grgáme po raňajkách a oberáme cestou čučoriedky. Od plesa pozeráme hore do štítovej steny a hodnotíme, že zajtra sa bude vstávať pomerne skoro, severovýchodná stena je osvietená už od pol piatej. Pomaly zľava okolo plesa Kačacím žľabom pod stenu. Čas máme fajn, je niečo po siedmej, slnko sa začína riadne opierať, ak tu bude takto pripekať, s vodou to nebude na dva dni až taká výhra, máme šesť litrov, ale to musí stačiť. Vybaľujeme, naväzujeme, kontrolujeme, rozdeľujeme, balíme a začíname liezť Prostredným pilierom. Plán na dnes je jasný, vyliezť na rampu pod štítovú stenu, skúsiť prvú dĺžku a pod stenou prespať. Ruksak so spacákom, karimatkou, jedlom, bundou, topánkami a vodou je boháča nejaký ťažký. To s týmto mám liezť??? Prvé dve dĺžky ideme v lezkách, vymytú skalu v druhej dĺžke dopĺňa tráva a trávnaté police, ale keď sa už dostávame do koryta, tak sa dĺžky menia na kompaktnú, jednoliatu, vodou vymytú skalu. Lezenie je zatiaľ ľahké, za pohodových III, meníme lezky za boty. Na štandoch nás obletujú motýle, láka ich hlavne naše ružové lano. Inak sme v stene sami, tu sa rady na cesty nestoja.

Koryto je príjemné, chceme ním pokračovať až na rampu. Dĺžky odsýpajú celkom rýchlo až k momentu, keď začína byť koryto kolmé. Naliezam do zamachovaného, mokrého, lokrovitého, fakt hnus kúta. Hoši z 30. rokov minulého storočia píšu “cez previs veľmi ťažko”, to dnes nemôže byť problém. No opak bol pravdou, čo som rýchlo zistil. Vladovi kričím, že do toho určite na sto percent nejdem, kút je celý mokrý, ale skúsim to zprava a určite bez ruksaku. No ja debil som naliezol ešte do väčšieho lokroviska a machoviska, začína to ešte aj riadne ťahať za ruky, síce bez ruksaku, ale už aj bez odvahy. Fajn, hrot, hádžem slučku, Miňovu karabku a zlaňujem dolu k Vladovi na štand. Kašleme na to, pokračujeme ľavým variantom Prostredného piliera, koryto je lepšie na zimu. Cesta hore sa mi zdá s batohom nekonečná, aj keď to boli už len štyri dĺžky. Viac ako polovicu steny máme úspešne za sebou, zhadzujeme ruksaky a o tretej už baštíme sójové rezy a tyčinky pod štítovou stenou. Hlad nie je problém, zaostrím do Vladovej igelitky a vidím, že tam má vifón. Mňam vifón bez vody, iba tak na chrumkanie, neviem sa dočkať lahodnej večere.

Hlavný cieľ nášho dnešného výletu je skúsiť novú cestu v štítovej stene. O tejto línii sme začali básniť už pred dvomi rokmi, keď sme spolu liezli cestu Tatarka-Flejberk. To musíme skúsiť, naštudované knižky, naštudovaný každý možný sprievodcovia, máme to obzreté z leta aj zo zimy, no nič tadiaľ nejde. Najviac zapálený pre túto líniu je Vlado, ten to musí skúsiť aj keby mal iba prsák a jeden čok, on tie nové dĺžky pozná naspamäť. Výrazné kúty od dola až hore, posledné dĺžky vyzerajú na parádne platne. Sme zasýtení a radi by sme pokračovali ďalej, ale v diaľke hrmí búrka, tak čakáme čo sa bude diať. Naskladaní v jaskynke pod štítovou stenou, tu by sme to hádam prečkali bez újmy. Búrka išla niekde na juh, o šiestej sa zas navliekame do lezeckého. Prvá dĺžka začína dva metre vľavo od jaskyne, nemáme to ďaleko. Dvadsať metrový kút končí previsom. Môj prvý dojem bol, že toto voľne nepôjde, ale nahlas to radšej nehovorím. Vlado doliezol kútom pod previs a referuje, že tam je stará skoba s krúžkom. Kút asi zvykne byť mokrý, skoba je prežratá hrdzou. Či to už niekto preliezol alebo odtiaľ zlanil, ťažko povedať. Skoba je ešte v ľahkom, to zlanenie je asi pravdepodobnejšie. Pár lokrov letí do doliny a lezenie pokračuje traverzom doprava popod previs cez mokrú špárku na spoďáky. Vlado sa tam nádejne naskladal, ale s mokrými rukami sadá. Vyzerá to lezitelne, ale celkom ťažko a ešte je to aj mokré. Naše plány liezť voľne sa menia, Vlado prečistil čo sa dalo, hákol previs a zlanil naspäť ku mne. Že býva kút mokrý sme tušili, ale nejako sme to odignorovali. Pred dvomi rokmi tu bolo všetko suché, no ale dnes je dnes. Vo výleze z previsu sme nechali skobku, ráno budeme múdrejší. V stene sa spí úžasne, bivak akurát pre dve osoby už máme pripravený z minula, horšie keď je človek námesačný. Noc je jasná a teplá, nádherný výhľad stojí za dnešnú námahu.

Ráno nás slnko nenechá dlho spať a o siedmej Vlado znova nalieza do prvej dĺžky. Dnes to pôjde voľne. Kút je síce mokrý, ale pekné ráno pridáva optimizmus takže to ísť musí. Dnes pokus číslo jedna. Buď to vyjde alebo dáme tomu V A1, nemáme moc chuti na cvičenie 400 metrov nad zemou. Nezadarilo sa a Vlado v previse sadol do skoby, tak málo chýbalo. Čo už, kričím, že nevadí, že nabudúce to bude suché, aspoň sa máme prečo vrátiť naspäť. Čo je ale pozitívne, Vlado zo špáry vyhodil loker, ktorý sa mu včera nedarilo vydolovať. Kameň veľký ako vajce hrkotal v jedinom chyte čo tam bol. Zrazu je z plytkej mokrej lišty veľké madlo, škoda že sa to nepodarilo včera. Vlado dolieza na prvý štand. Akosi som tušil, čo bude nasledovať. Kričí, že ho mám spustiť, že by ho to zožieralo ďalší rok a o ničom inom by nehovoril, nedal by pokoja. A tak sa aj stalo. Spúšťam Vlada dole a na druhý pokus to vybúchal s prehľadom. Síce iba skalkárske PP, ale zase vyberať istenia z previsu, nato už nebola chuť. Krásnych VII-, prvé metre za V, potom začnú mierne tempá do previsu mokrou špárkou ale už po slušných chytoch. Fajne odistiteľné, jednu skobku sme nechali vo výleze na vylepšenie morálu.

Taktiku, ako ďalej s ruksakmi, sme museli trošku pomeniť a vyťahujeme ich hore na lane. Ďalšia krátka dĺžka smeruje doľava až pod výrazný Obrovský kút, ktorý vidieť už z Kačacej doliny. Kôli tomu tu vlastne sme. Dve hladké platne a krásna 30 metrová puklina medzi nimi. Lezieme priamo hore kútom za VI, strieda sa lezenie z platne do kúta a naopak. Päťkový friend by sa zišiel, ale také veci nenosíme. Kút končí v ľahkom teréne kde zľava prichádza narovnanie Karouška a zprava T. Bernadzikiewicz, B. Chwascinski. Obtiažnosť klesá na príjemných IV. Po dolezení ďalšej dĺžky sa pred nami vynorí obrovská platňa, ktorá vedie šikmo doprava priamo na SZ vrchol Rumanovho štítu. Stredom platne to snáď pôjde, pekné lezenie v pevnej skale, Vlado v strede platne necháva jednu skobu pre lepšiu orientáciu. Už máme celkom dosť, nedostatok vody sa prejavuje, kto by čakal taký úpek v severe. Vidíme ľudí na JV vrchole, ktorí nám mávajú. Už to nemôže byť ďaleko, Vlado štanduje kúsok pod hrebeňom. Posledná dĺžka uhýba do prava po miernej platni pod SZ vrchol, pár posledných výšvihov a hlboký výdych s veľkým úsmevom na vrchole. Podarilo sa.

Počasie je ideálne, nemáme sa kam ponáhľať. Pomaly smerujeme cez Východnú Železnú bránu naspäť na táborisko. Veľká vďaka patrí Miňovi, ktorý nás čakal s pitím a čokoládou v Gerlachovských spádoch a ešte veľká vďaka patrí českej lezkyni Jitke, ktorá sa kúpala polonahá v Ľadovom, fakt ľadovom plese. Poteší na duši, po dvoch náročných, ale zato pekných dňoch v stene.

Popis cesty:

Kútmi na SZ vrchol, VII-, V.German, L.Hlivják, 7-8.8.2015, 7h iba štítová stena, Kačacia dolina, Rumanov štít, SV stena

Línia začína z rampy pod štítovou stenou dva metre vľavo od jaskynky. Prvá dĺžka ide strmým kútom, ktorý je ukončený previsom. Ďalej mierne vľavo do výrazného obrovského kúta a ďalej do kotla medzi vrcholmi. Odtiaľ doprava jednu dĺžku platňou vpravo od komína a ďalej doprava platňovitým kútom priamo na SZ vrchol.

Pekné lezenie v dobrej skale, prvá dĺžka môže byť mokrá. Prvá dĺžka PP ostatné OS. V prvej dĺžke sme nechali skobu a čok, v piatej skobu. Niektoré časti možno lezené skôr, v prvej dĺžke pod previsom je stará skoba s krúžkom.

PS: Pod štítovú stenu sme liezli ľavým variantom Prostredného piliera III-IV (Dorawski)

PS2: Zakreslili sme do schémy prvú dĺžku 50m aj keď sme v skutočnosti liezli dve dĺžky 35 a 15m, ale nie je to potrebné

Vlado a Lukáš

[See image gallery at www.salora.sk]

Niečo po deviatej vystupujeme na Skalnatom plese a mierime do Skalnatej doliny, pod Kežmarský štít a jeho legendárnu južnú stenu. Obrovský kút je už intenzívne obliehaný, Ľavý Puškáš zostáva bez povšimnutia, tak sa nad ním zľutujeme a naväzujeme sa na lano pod prvým nitom tejto viac ako 60 ročnej klasiky. Cesta ubieha rýchlo, prvé dve dĺžky sú celkom príjemné lezenie, po ceste stretám zopár nitov takže sa dá liezť iba s expreskami. Druhá dĺžka je zakončená krásnym hladkým kútikom a pohodlným štandom. Tu púšťame pred seba horského vodcu s klientom, aby nám nedýchali na päty a pokračujeme položenejším terénom popod Obrovský kút k Birkenmajerovej rampe. Slnko sa intenzívne opiera do steny, vanie príjemný vetrík, idylku len z času na čas narušia kamene veľkosti päste svištiace nám popri hlavách, ktoré sprevádza mocné “Achtung Stein!” od poľských lezcov nad nami v kúte. Na rampe na nás čakajú menšie orientačné problémy, v toľkých štandoch sa ťažko orientuje, ale potom je už postup v podstate bezproblémový. Na vrchol sa dostávame tesne pred piatou, s úsmevom si spomeniem na spiatočné lístky na lanovku (premáva do 17:00), ktoré márne čakajú v peňaženke a pomaly sa vydávame na zostup. Najskôr do Kežmarskej priehyby a potom suťou až do Skalnatej doliny. K plesu to stíhame ešte za šera, tma nás zastihla v lesíku nad medzistanicou Štart. Situácia vyzerá dosť zúfalo, našťastie nás po chvíli dobieha poľský turista, ktorý sa nás s krátkymi prestávkami drží už od Kežmaráku a ako prejav vďaky nám požičiava trochu svetelných lúčov zo svojej čelovky. “Kurde !”, to bol zostup.

Na druhý deň si dopriavame zaslúžený oddych a ideme len na krátku prechádzku do Javorovej doliny. Cestou naspäť stretávame Mireka s Heňou a tak sa vo svetle našich včerajších výkonov na chvíľu zamyslíme nad súčastnou úrovňou alpinizmu v klube a zhodneme sa, že ťarcha výkonov je na pleciach nás seniorov, kým sa mládež zašíva na sklakách. Mirek s Heňou pokračujú hore dolinou za svojím cieľom (vytýčiť odvážne smery v strmých stenách) a my zase opačným do Lomnice. Zajtra nás čaká dlhý a náročný deň a tak regenerujeme pri pohári vína.

V nedeľu nás hneď z rána zasiahla nepríjemná správa, že lanovka na Lomnický štít nepremáva a tak náš cieľ – Puškáš v západnej Lomnici je ohrozený. Nakoniec sa rozhodujeme ísť aj napriek tomu, že budeme musieť oželieť tlačenicu turistov na vrchole, ktorí sa vyviezli lanovkou. Opäť volíme taktiku spiatočného lístka, tentokrát si ale chceme trochu švihnúť. V Lomnickom sedle sme rekordne rýchlo, spolu s nami aj ostatní lezci, ktorých tu vypľúva lanovka ako na bežiacom páse. Reťazami traverzujeme do Teryho kuloáru, expozícia nás na chvíľu ohromila, potom sme si zvykli. V hokejke je už tradičná fronta, Puskáš vyzerá byť voľný, kým tam však dôjdeme, nastupuje poľská dvojka. Po krátkom čakaní sa vyberáme za nimi. Cesta je pekná, exponovaná, človek si celkom zalezie. Sem tam sa dá cvaknúť nit alebo skobka, ale hodí sa dačo aj doložiť pre pokoj duše. Najťažšia dĺžka je štvrtá, ktorá sa zvykne spojiť s piatou, z čoho nám vznikne krásna 60 metrová linka s previsnutým komínom a silným ťahom lana na záver. Po tomto úseku nasleduje už len ľahký dolez na vrcholovú terasku Lomničáku. Čas máme dobrý, stíhame aj lanovku zo sedla.

Topo a informácie o cestách sme tradične čerpali zo stránky tatry.nfo.sk. Viac obrázkov si môžete pozrieť v GALÉRII. Špeciálna vďaka patrí BéBé-čkám, bez ktorých materiálnej podpory by sa tento fantastický výjazd neuskutočnil. Horám zdar. Nazdar.

Cesta je pomenovaná po Vlaste Štáflovej, ktorá spolu s lezcami Karel Čabelka a Jan Šabata v roku 1935 vyliezla túto, v dnešnej dobe vyhlásenú, líniu v južnej stene Voliej veže. Keďže sme na Štrbské Pleso dorazili už o šiestej rozhodli sme sa, že budeme bivakovať čo najbližšie k stene. S pivom na Popradskom sme v pohode za 2 a pol hodinky vystúpali až k Vyšnému Žabiemu plesu, kde sme sa zložili, keďže ďalej už nemalo cenu stúpať. Deň sme zakončili tradične pivom.

Noc bola pokojná aj keď trochu chladná, k ránu však začal fúkať nepríjemný vietor, ktorý nás vyhnal zo spacákov už o pol šiestej. Zbalili sme teda lezecké veci a pobrali sa pomaly na nástup. Ten sme našli hneď na prvú šupu a tak okolo siedmej sme mohli začať liezť – široko ďaleko jediní. Cesta ubiehala celkom rýchlo, v prvej dĺžke preverí previštek za 5-, v druhej traverz a opäť previštek za 5- (asi najťažšie miesto cesty). Tretia dĺžka je ľahká, ale trochu rozbitá, štvrtá je najkrajšia – položená platňa za 5- s množstvom špár. Po jej dolezení už nasleduje len posledná dĺžka spoločná s cestou Južný pilier za 3. Po troch hodinách sme mali dolezené, pre zostup sme zvolili zlanenie do žlabu na pravo od Južného rebra. Jedno zlanenie (lepený borhák) + zostup asi 2jkovým terénom.

Medzičasom sa nástupová rampa pod vežou celkom zaplnila a my sme boli radi, že už máme dolezené a nemusíme sa zaradiť do fronty. Cestou na Štrbské sme sa opäť zastavili na Popradskom na rýchle občerstvenie a následne obklopení popoludňajšími búrkovými mrakmi sme zostupili na parkovisko. Napriek tradične dlhému nástupu, Štáflovku odporúčam ako peknú cestu ľahkej obtiažnosti v pevnej skale. K pozitívam prispievajú aj štandy z borhákov a teda možnosť rýchleho zlanenia v prípade náhlej zmeny počasia.

Topo zo stránky tatry.nfo.sk, info k ceste www.horydoly.cz a viac fotografií sa nachádza v GALÉRII.

Cestou z Lomnice, kde sme boli ubytovaní sme sa ešte zastavili v našej dvornej požičovni športovej výstroje Gálfy v Hornom Smokovci, kde Ajči vyfasovala výstroj a keďže zatiaľ doba pokročila, tak sme odtiaľ pobrali na lanovku do Starého Smokovca, aby sme sa zbytočne nezdržiavali. Na Hrebienku sme nahodili lyže a vyrazili smer Zamkovského chata po červenej turistickej značke. Počasie nebolo nič-moc, ale dúfali sme v inverziu vo vyšších polohách. Na moje prekvapenie sme mali celkom dobré tempo a na Zamkovského chate sme boli do hodinky. Ani sme nezastavovali a rovno pokračovali ďalej, teraz už po zelenej na Téryho chatu.

Nad lesom sa už začali predierať cez hustú hmlu slnečné lúče a pod hangom už panovalo jasné slnečné počasie. V úchvatnej scenérii sme stúpali popod Prostredný hrebeň až do kotliny Piatich spišských plies, kde sa nachádza Téryho chata. So sebou sme nemali skoro žiadne občerstvenie, tak sme zbehli dnu na polievku a pivo/čaj. Bolo už neskoré popoludnie a tak po krátkej pauze nastal čas na návrat. Strmú časť hangu sme dali len v lyžiarkach s lyžami na ruksakoch – nechceli sme, aby nám okoloidúci turisti závideli. V miernejšom teréne sme potom nabrali odvahu a zlyžovali sme na Hrebienok a odtiaľ po zasneženej ceste až do Smokovca. Viac foto sa nachádza tradične v GALÉRII.

[See image gallery at www.salora.sk]

[See image gallery at www.salora.sk]

Nástup sa dá nájsť ľahko podľa nákresu, cesta začína v kúte v pravej časti steny. Prvé dve dĺžky sú už legendárne, vodou vymyté vaničky. Snáď len jedno odporúčanie, držať sa viac vpravo pri špárke kde je možnosť založiť istenie, ja som sa totiž vybral stredom platne a tak som prvú dĺžku preliezol len s jedným friendom umiestneným niekde v strede. Druhá dĺžka sa odvíja v podobnom duchu, tu som sa už poučil a držal som sa viac vpravo. Po pár metroch je ale aj tak potrebné pretraverzovať platničkou pod previs do ľavej časti a najschodnejším terénom prekonať previs a dostať sa k štandu nad ním. Tu začína tretia a kľúčová dĺžka celej cesty. V kolmičke lezieme hore k previsu, celkom jedovaté po menších chytoch, s istením len v starej skobe, potom nasleduje traverz k špáre s betónovým friendom na policu. Pekný vzdušný krok a najťažšie máme za sebou.

Ďalej nás už čakajú len ľahšie dĺžky v komínoch, kútoch a po policiach, kde treba dávať viac pozor na to, aby sa nezablúdilo ako na lezenie samotné. V samom závere sme sa už s hľadaním štandu ani netrápili a štýlom KP (kadiaľ pustí) sme doliezli na vrchol. Počasie nám prialo a výhľady boli ukážkové. Pre zostup potom treba pokračovať hrebeňom na východ a zostúpiť žlabom ľahkým terénom do Priečneho sedla. V ceste sme na istenie používali hlavne friendy menších veľkostí, ale cesta pôjde odistiť asi čímkoľvek. Viac fotiek a topo sa už tradične nachádza v GALÉRII informácie o ceste som čerpal zo stránky tatry.nfo.sk.

Ráno sa nikam neponáhľame a za necelé dve hodinky sme na Chate pri Zelenom plese. Odtiaľ pokračujeme po žltej značke smerom na Jahňací štít, z ktorej sa po chvíli odpájame a po peknom chodníčku prichádzame až pod nástup. Ten je ľahko identifikovateľný aj vďaka borháku umiestnenému pár metrov nad zemou. Prvá dĺžka vedie priamo hore, podľa sprievodcu by mala byť za 5, nám prišla ľahšia. Druhá dĺžka začína miernym previštekom naľavo od štandu. Pred prelezom najťažšieho miesta cvakáme 2 skoby a nie je ani problém niečo založiť, takže netreba špekulovať s istením. Za previštekom sa už pokračuje iba ľahkým terénom po šikmej polici k druhému štandu. Táto dĺžka je najťažšia z celej cesty. Jej prelezením sa ocitneme pod najkrajšou dĺžkou cesty, ktorú tvoria dve na seba kolmé platne. Škoda len, že je taká krátka a položená viac ako by bolo treba. Odistiť ide luxusne. Po tejto dĺžke nasleduje už len trojkový terén až na vrchol. My sme skusmo natiahli dve 60 metrové dĺžky, ale k vrcholu to bolo stále ďaleko, navyše nie moc lákavým terénom, tak sme to vzdali. Po značnom poblúdení v spleti trávnatých rámp, komínov a vlhkých kútov sme oľutovali, že sme nezlanili hneď po tretej dĺžke, ale tak nakoniec sme to nejako dobojovali až k nástupu.

Viac foto aj s topo sa nachádza v GALÉRII, viac info je tradične na stránke tatry.nfo.sk.